नियन्तारम् असाधूनां गोप्तारं धर्मचारिणाम् ॥
धृतिमन्तम् अनाधृष्यं जेतारम् अपराजितम् ॥
पुत्रं राजा दशरथः कौसल्यानन्दवर्धनम् ॥
संदृश्य परमां प्रीतिम् अगच्छत् कुरुनन्दन ॥
चिन्तयंश् च महातेजा गुणान् रामस्य वीर्यवान् ॥
अभ्यभाषत भद्रं ते प्रीयमाणः पुरोहितम् ॥
अद्य पुष्यो निशि ब्रह्मन् पुण्यं योगम् उपैष्यति ॥
संभाराः संभ्रियन्तां मे रामश् चोपनिमन्त्र्यताम् ॥
इति तद् राजवचनं प्रतिश्रुत्याथ मन्थरा ॥
कैकेयीम् अभिगम्येदं काले वचनम् अब्रवीत् ॥
अद्य कैकेयि दौर्भाग्यं राज्ञा ते ख्यापितं महत् ॥
आशीविषस् त्वां संक्रुद्धश् चण्डो दशति दुर्भगे ॥
सुभगा खलु कौसल्या यस्याः पुत्रो ऽभिषेक्ष्यते ॥
कुतो हि तव सौभाग्यं यस्याः पुत्रो न राज्यभाक् ॥
सा तद् वचनम् आज्ञाय सर्वाभरणभूषिता ॥
वेदीविलग्नमध्येव बिभ्रती रूपम् उत्तमम् ॥
विविक्ते पतिम् आसाद्य हसन्तीव शुचिस्मिता ॥
प्रणयं व्यञ्जयन्तीव मधुरं वाक्यम् अब्रवीत् ॥
सत्यप्रतिज्ञ यन् मे त्वं कामम् एकं निसृष्टवान् ॥
उपाकुरुष्व तद् राजंस् तस्मान् मुच्यस्व संकटात् ॥
राजोवाच
वरं ददानि ते हन्त तद् गृहाण यद् इच्छसि ॥
अवध्यो वध्यतां को ऽद्य वध्यः को ऽद्य विमुच्यताम् ॥
धनं ददानि कस्याद्य ह्रियतां कस्य वा पुनः ॥
ब्राह्मणस्वाद् इहान्यत्र यत् किं चिद् वित्तम् अस्ति मे ॥
मार्कण्डेय उवाच
सा तद् वचनम् आज्ञाय परिगृह्य नराधिपम् ॥
आत्मनो बलम् आज्ञाय तत एनम् उवाच ह ॥
आभिषेचनिकं यत् ते रामार्थम् उपकल्पितम् ॥
भरतस् तद् अवाप्नोतु वनं गच्छतु राघवः ॥
स तद् राजा वचः श्रुत्वा विप्रियं दारुणोदयम् ॥
दुःखार्तो भरतश्रेष्ठ न किं चिद् व्याजहार ह ॥
ततस् तथोक्तं पितरं रामो विज्ञाय वीर्यवान् ॥
वनं प्रतस्थे धर्मात्मा राजा सत्यो भवत्व् इति ॥
तम् अन्वगच्छल् लक्ष्मीवान् धनुष्मांल् लक्ष्मणस् तदा ॥
सीता च भार्या भद्रं ते वैदेही जनकात्मजा ॥
ततो वनं गते रामे राजा दशरथस् तदा ॥
समयुज्यत देहस्य कालपर्यायधर्मणा ॥
niyantāram asādhūnāṃ goptāraṃ dharmacāriṇām ||
dhṛtimantam anādhṛṣyaṃ jetāram aparājitam ||
putraṃ rājā daśarathaḥ kausalyānandavardhanam ||
saṃdṛśya paramāṃ prītim agacchat kurunandana ||
cintayaṃś ca mahātejā guṇān rāmasya vīryavān ||
abhyabhāṣata bhadraṃ te prīyamāṇaḥ purohitam ||
adya puṣyo niśi brahman puṇyaṃ yogam upaiṣyati ||
saṃbhārāḥ saṃbhriyantāṃ me rāmaś copanimantryatām ||
iti tad rājavacanaṃ pratiśrutyātha mantharā ||
kaikeyīm abhigamyedaṃ kāle vacanam abravīt ||
adya kaikeyi daurbhāgyaṃ rājñā te khyāpitaṃ mahat ||
āśīviṣas tvāṃ saṃkruddhaś caṇḍo daśati durbhage ||
subhagā khalu kausalyā yasyāḥ putro 'bhiṣekṣyate ||
kuto hi tava saubhāgyaṃ yasyāḥ putro na rājyabhāk ||
sā tad vacanam ājñāya sarvābharaṇabhūṣitā ||
vedīvilagnamadhyeva bibhratī rūpam uttamam ||
vivikte patim āsādya hasantīva śucismitā ||
praṇayaṃ vyañjayantīva madhuraṃ vākyam abravīt ||
satyapratijña yan me tvaṃ kāmam ekaṃ nisṛṣṭavān ||
upākuruṣva tad rājaṃs tasmān mucyasva saṃkaṭāt ||
rājovāca
varaṃ dadāni te hanta tad gṛhāṇa yad icchasi ||
avadhyo vadhyatāṃ ko 'dya vadhyaḥ ko 'dya vimucyatām ||
dhanaṃ dadāni kasyādya hriyatāṃ kasya vā punaḥ ||
brāhmaṇasvād ihānyatra yat kiṃ cid vittam asti me ||
mārkaṇḍeya uvāca
sā tad vacanam ājñāya parigṛhya narādhipam ||
ātmano balam ājñāya tata enam uvāca ha ||
ābhiṣecanikaṃ yat te rāmārtham upakalpitam ||
bharatas tad avāpnotu vanaṃ gacchatu rāghavaḥ ||
sa tad rājā vacaḥ śrutvā vipriyaṃ dāruṇodayam ||
duḥkhārto bharataśreṣṭha na kiṃ cid vyājahāra ha ||
tatas tathoktaṃ pitaraṃ rāmo vijñāya vīryavān ||
vanaṃ pratasthe dharmātmā rājā satyo bhavatv iti ||
tam anvagacchal lakṣmīvān dhanuṣmāṃl lakṣmaṇas tadā ||
sītā ca bhāryā bhadraṃ te vaidehī janakātmajā ||
tato vanaṃ gate rāme rājā daśarathas tadā ||
samayujyata dehasya kālaparyāyadharmaṇā ||
Kaikeyi, incited by her servant, recalled the two boons Dasharatha had promised her, lay down in the chamber of wrath, and demanded: 'Let Bharata be consecrated as king, and let Rama go to the forest for fourteen years.' The king, bound by his own word, was overwhelmed with grief. But Rama, wishing to preserve his father's truthfulness, accepted the exile without hesitation. Lakshmana and Sita followed him. After Rama's departure, Dasharatha died of sorrow. Bharata, returning, sharply reproached his mother, went to Rama at Chitrakuta, and begged him to accept the kingdom. Rama refused to break his father's command. Then Bharata took his sandals, settled in Nandigrama, wore the marks of an ascetic, and ruled the kingdom as Rama's trustee.
973314c39025 · publicado 16 jul 2026, 17:30:22 UTC
Disponible enRUENPasa de verso en verso con
Rama's sandals become the sign of an authority that is not seized for oneself. Bharata rules not out of hunger for the throne but as a servant of truth, and so his renunciation matters as much as Rama's own.