तम् उवाच महाबाहुर् भीमसेनो भुजंगमम् ॥
न ते कुप्ये महासर्प न चात्मानं विगर्हये ॥
यस्माद् अभावी भावी वा मनुष्यः सुखदुःखयोः ॥
आगमे यदि वापाये न तत्र ग्लपयेन् मनः ॥
दैवं पुरुषकारेण को निवर्तितुम् अर्हति ॥
दैवम् एव परं मन्ये पुरुषार्थो निरर्थकः ॥
पश्य दैवोपघाताद् धि भुजवीर्यव्यपाश्रयम् ॥
इमाम् अवस्थां संप्राप्तम् अनिमित्तम् इहाद्य माम् ॥
किं तु नाद्यानुशोचामि तथात्मानं विनाशितम् ॥
यथा तु विपिने न्यस्तान् भ्रातॄन् राज्यपरिच्युतान् ॥
हिमवांश् च सुदुर्गो ऽयं यक्षराक्षससंकुलः ॥
मां च ते समुदीक्षन्तः प्रपतिष्यन्ति विह्वलाः ॥
विनष्टम् अथ वा श्रुत्वा भविष्यन्ति निरुद्यमाः ॥
धर्मशीला मया ते हि बाध्यन्ते राज्यगृद्धिना ॥
अथ वा नार्जुनो धीमान् विषादम् उपयास्यति ॥
सर्वास्त्रविद् अनाधृष्यो देवगन्धर्वराक्षसैः ॥
समर्थः स महाबाहुर् एकाह्ना सुमहाबलः ॥
देवराजम् अपि स्थानात् प्रच्यावयितुम् ओजसा ॥
किं पुनर् धृतराष्ट्रस्य पुत्रं दुर्द्यूतदेविनम् ॥
विद्विष्टं सर्वलोकस्य दम्भलोभपरायणम् ॥
मातरं चैव शोचामि कृपणां पुत्रगृद्धिनीम् ॥
यास्माकं नित्यम् आशास्ते महत्त्वम् अधिकं परैः ॥
कथं नु तस्यानाथाया मद्विनाशाद् भुजंगम ॥
अफलास् ते भविष्यन्ति मयि सर्वे मनोरथाः ॥
नकुलः सहदेवश् च यमजौ गुरुवर्तिनौ ॥
मद्बाहुबलसंस्तब्धौ नित्यं पुरुषमानिनौ ॥
निरुत्साहौ भविष्येते भ्रष्टवीर्यपराक्रमौ ॥
मद्विनाशात् परिद्यूनाव् इति मे वर्तते मतिः ॥
एवंविधं बहु तदा विललाप वृकोदरः ॥
भुजंगभोगसंरुद्धो नाशकच् च विचेष्टितुम् ॥
tam uvāca mahābāhur bhīmaseno bhujaṃgamam ||
na te kupye mahāsarpa na cātmānaṃ vigarhaye ||
yasmād abhāvī bhāvī vā manuṣyaḥ sukhaduḥkhayoḥ ||
āgame yadi vāpāye na tatra glapayen manaḥ ||
daivaṃ puruṣakāreṇa ko nivartitum arhati ||
daivam eva paraṃ manye puruṣārtho nirarthakaḥ ||
paśya daivopaghātād dhi bhujavīryavyapāśrayam ||
imām avasthāṃ saṃprāptam animittam ihādya mām ||
kiṃ tu nādyānuśocāmi tathātmānaṃ vināśitam ||
yathā tu vipine nyastān bhrātṝn rājyaparicyutān ||
himavāṃś ca sudurgo 'yaṃ yakṣarākṣasasaṃkulaḥ ||
māṃ ca te samudīkṣantaḥ prapatiṣyanti vihvalāḥ ||
vinaṣṭam atha vā śrutvā bhaviṣyanti nirudyamāḥ ||
dharmaśīlā mayā te hi bādhyante rājyagṛddhinā ||
atha vā nārjuno dhīmān viṣādam upayāsyati ||
sarvāstravid anādhṛṣyo devagandharvarākṣasaiḥ ||
samarthaḥ sa mahābāhur ekāhnā sumahābalaḥ ||
devarājam api sthānāt pracyāvayitum ojasā ||
kiṃ punar dhṛtarāṣṭrasya putraṃ durdyūtadevinam ||
vidviṣṭaṃ sarvalokasya dambhalobhaparāyaṇam ||
mātaraṃ caiva śocāmi kṛpaṇāṃ putragṛddhinīm ||
yāsmākaṃ nityam āśāste mahattvam adhikaṃ paraiḥ ||
kathaṃ nu tasyānāthāyā madvināśād bhujaṃgama ||
aphalās te bhaviṣyanti mayi sarve manorathāḥ ||
nakulaḥ sahadevaś ca yamajau guruvartinau ||
madbāhubalasaṃstabdhau nityaṃ puruṣamāninau ||
nirutsāhau bhaviṣyete bhraṣṭavīryaparākramau ||
madvināśāt paridyūnāv iti me vartate matiḥ ||
evaṃvidhaṃ bahu tadā vilalāpa vṛkodaraḥ ||
bhujaṃgabhogasaṃruddho nāśakac ca viceṣṭitum ||
Bhima said to the great serpent: 'I am not angry with you, nor do I blame myself. A person destined for happiness or suffering should not wear down his mind either at their coming or their going. Who is able to turn back fate by human effort? I consider fate supreme, and human effort fruitless. Look: through a blow of fate, I, who relied on the strength of my arms, have today come to this state without cause. But now I grieve not so much for myself, as good as already lost, but for my brothers, deprived of their kingdom and left in the forest. This Himavat is very difficult, full of yakshas and rakshasas; watching for me, they will fall into confusion. And if they hear that I have perished, they will become without effort. For it was I who, out of longing for the kingdom, burdened them, men of dharma. Yet the wise Arjuna, knower of all weapons, unassailable by gods, gandharvas, and rakshasas, will not fall into despair. He, mighty-armed and immensely strong, is able in a single day to displace even the king of the gods from his place by his might; what then of the son of Dhritarashtra, a wicked gambler, hated by the whole world, devoted to deceit and greed? But I grieve for my mother -- poor, longing for her sons, always hoping for our greatness above others. How, then, will all her hopes for that helpless woman become fruitless if I perish, serpent? Nakula and Sahadeva, the twins who follow their elders, always relied on the strength of my arms and considered themselves men. From my death, I think, they will become without spirit, having lost their strength and valor.' Thus Vrikodara wept much, pinned by the serpent's coils and unable to move.'
3e591ea03939 · publicado 16 jul 2026, 17:12:44 UTC
Disponible enRUENPasa de verso en verso con
In misfortune Bhima thinks not of glory but of his mother and brothers. His raw strength reveals the tenderness of duty: the hero fears leaving his loved ones without support.