वैशंपायन उवाच
सा तु कन्या बहुविधं ब्रुवन्ती मधुरं वचः ॥
अनुनेतुं सहस्रांशुं न शशाक मनस्विनी ॥
न शशाक यदा बाला प्रत्याख्यातुं तमोनुदम् ॥
भीता शापात् ततो राजन् दध्यौ दीर्घम् अथान्तरम् ॥
अनागसः पितुः शापो ब्राह्मणस्य तथैव च ॥
मन्निमित्तः कथं न स्यात् क्रुद्धाद् अस्माद् विभावसोः ॥
बालेनापि सता मोहाद् भृशं सापह्नवान्य् अपि ॥
नात्यासादयितव्यानि तेजांसि च तपांसि च ॥
साहम् अद्य भृशं भीता गृहीता च करे भृशम् ॥
कथं त्व् अकार्यं कुर्यां वै प्रदानं ह्य् आत्मनः स्वयम् ॥
सैवं शापपरित्रस्ता बहु चिन्तयती तदा ॥
मोहेनाभिपरीताङ्गी स्मयमाना पुनः पुनः ॥
तं देवम् अब्रवीद् भीता बन्धूनां राजसत्तम ॥
व्रीडाविह्वलया वाचा शापत्रस्ता विशां पते ॥
कुन्त्य् उवाच
पिता मे ध्रियते देव माता चान्ये च बान्धवाः ॥
न तेषु ध्रियमाणेषु विधिलोपो भवेद् अयम् ॥
त्वया मे संगमो देव यदि स्याद् विधिवर्जितः ॥
मन्निमित्तं कुलस्यास्य लोके कीर्तिर् नशेत् ततः ॥
अथ वा धर्मम् एतं त्वं मन्यसे तपतां वर ॥
ऋते प्रदानाद् बन्धुभ्यस् तव कामं करोम्य् अहम् ॥
आत्मप्रदानं दुर्धर्ष तव कृत्वा सती त्व् अहम् ॥
त्वयि धर्मो यशश् चैव कीर्तिर् आयुश् च देहिनाम् ॥
vaiśaṃpāyana uvāca
sā tu kanyā bahuvidhaṃ bruvantī madhuraṃ vacaḥ ||
anunetuṃ sahasrāṃśuṃ na śaśāka manasvinī ||
na śaśāka yadā bālā pratyākhyātuṃ tamonudam ||
bhītā śāpāt tato rājan dadhyau dīrgham athāntaram ||
anāgasaḥ pituḥ śāpo brāhmaṇasya tathaiva ca ||
mannimittaḥ kathaṃ na syāt kruddhād asmād vibhāvasoḥ ||
bālenāpi satā mohād bhṛśaṃ sāpahnavāny api ||
nātyāsādayitavyāni tejāṃsi ca tapāṃsi ca ||
sāham adya bhṛśaṃ bhītā gṛhītā ca kare bhṛśam ||
kathaṃ tv akāryaṃ kuryāṃ vai pradānaṃ hy ātmanaḥ svayam ||
saivaṃ śāpaparitrastā bahu cintayatī tadā ||
mohenābhiparītāṅgī smayamānā punaḥ punaḥ ||
taṃ devam abravīd bhītā bandhūnāṃ rājasattama ||
vrīḍāvihvalayā vācā śāpatrastā viśāṃ pate ||
kunty uvāca
pitā me dhriyate deva mātā cānye ca bāndhavāḥ ||
na teṣu dhriyamāṇeṣu vidhilopo bhaved ayam ||
tvayā me saṃgamo deva yadi syād vidhivarjitaḥ ||
mannimittaṃ kulasyāsya loke kīrtir naśet tataḥ ||
atha vā dharmam etaṃ tvaṃ manyase tapatāṃ vara ||
ṛte pradānād bandhubhyas tava kāmaṃ karomy aham ||
ātmapradānaṃ durdharṣa tava kṛtvā satī tv aham ||
tvayi dharmo yaśaś caiva kīrtir āyuś ca dehinām ||
The young Kunti tried with many sweet words to persuade the thousand-rayed Surya, but could not prevail. Unable to turn away the dispeller of darkness, and fearing his curse, she reflected long: "How might the curse of this angered Vibhavasu not fall, because of me, upon my innocent father and upon the brahmin? Even as a child one should not, through delusion, approach too closely to such radiance and austerity. But how then am I to do what is improper and give myself?" Seized by fear of the curse, confounded by shame, she said to Surya: "My father is alive, O god, and my mother, and my other kinsmen. While they live, this must not be violated. If my union with you takes place outside the rule, the glory of this family will perish through me. But if you, best of blazing ones, consider this dharma without being given away by my kin, I will fulfill your wish. Having given myself to you, I shall remain pure: in you dwell dharma, glory, kirti, and the life of embodied beings."
94bc6810b591 · publicado 16 jul 2026, 17:37:35 UTC
Disponible enRUENPasa de verso en verso con
Kunti stands between fear of the curse, duty to her family, and her own purity. The text does not smooth over the tension: divine power can be terrifying when invoked by an unready hand.