वैशंपायन उवाच
ततो राज्ञः सुतो ज्येष्ठः प्राविशत् पृथिवींजयः ॥
सो ऽभिवाद्य पितुः पादौ धर्मराजम् अपश्यत ॥
स तं रुधिरसंसिक्तम् अनेकाग्रम् अनागसम् ॥
भूमाव् आसीनम् एकान्ते सैरन्ध्र्या समुपस्थितम् ॥
ततः पप्रच्छ पितरं त्वरमाण इवोत्तरः ॥
केनायं ताडितो राजन् केन पापम् इदं कृतम् ॥
विराट उवाच
मयायं ताडितो जिह्मो न चाप्य् एतावद् अर्हति ॥
प्रशस्यमाने यः शूरे त्वयि षण्ढं प्रशंसति ॥
उत्तर उवाच
अकार्यं ते कृतं राजन् क्षिप्रम् एव प्रसाद्यताम् ॥
मा त्वा ब्रह्मविषं घोरं समूलम् अपि निर्दहेत् ॥
वैशंपायन उवाच
स पुत्रस्य वचः श्रुत्वा विराटो राष्ट्रवर्धनः ॥
क्षमयाम् आस कौन्तेयं भस्मच्छन्नम् इवानलम् ॥
क्षमयन्तं तु राजानं पाण्डवः प्रत्यभाषत ॥
चिरं क्षान्तम् इदं राजन् न मन्युर् विद्यते मम ॥
यदि ह्य् एतत् पतेद् भूमौ रुधिरं मम नस्ततः ॥
सराष्ट्रस् त्वं महाराज विनश्येथा न संशयः ॥
न दूषयामि ते राजन् यच् च हन्याद् अदूषकम् ॥
बलवन्तं महाराज क्षिप्रं दारुणम् आप्नुयात् ॥
शोणिते तु व्यतिक्रान्ते प्रविवेश बृहन्नडा ॥
अभिवाद्य विराटं च कङ्कं चाप्य् उपतिष्ठत ॥
vaiśaṃpāyana uvāca
tato rājñaḥ suto jyeṣṭhaḥ prāviśat pṛthivīṃjayaḥ ||
so 'bhivādya pituḥ pādau dharmarājam apaśyata ||
sa taṃ rudhirasaṃsiktam anekāgram anāgasam ||
bhūmāv āsīnam ekānte sairandhryā samupasthitam ||
tataḥ papraccha pitaraṃ tvaramāṇa ivottaraḥ ||
kenāyaṃ tāḍito rājan kena pāpam idaṃ kṛtam ||
virāṭa uvāca
mayāyaṃ tāḍito jihmo na cāpy etāvad arhati ||
praśasyamāne yaḥ śūre tvayi ṣaṇḍhaṃ praśaṃsati ||
uttara uvāca
akāryaṃ te kṛtaṃ rājan kṣipram eva prasādyatām ||
mā tvā brahmaviṣaṃ ghoraṃ samūlam api nirdahet ||
vaiśaṃpāyana uvāca
sa putrasya vacaḥ śrutvā virāṭo rāṣṭravardhanaḥ ||
kṣamayām āsa kaunteyaṃ bhasmacchannam ivānalam ||
kṣamayantaṃ tu rājānaṃ pāṇḍavaḥ pratyabhāṣata ||
ciraṃ kṣāntam idaṃ rājan na manyur vidyate mama ||
yadi hy etat pated bhūmau rudhiraṃ mama nastataḥ ||
sarāṣṭras tvaṃ mahārāja vinaśyethā na saṃśayaḥ ||
na dūṣayāmi te rājan yac ca hanyād adūṣakam ||
balavantaṃ mahārāja kṣipraṃ dāruṇam āpnuyāt ||
śoṇite tu vyatikrānte praviveśa bṛhannaḍā ||
abhivādya virāṭaṃ ca kaṅkaṃ cāpy upatiṣṭhata ||
Vaishampayana said: 'Then the king's eldest son, Uttara, conqueror of the earth, entered. Having bowed to his father's feet, he saw Dharmaraja: innocent, bloodstained, with a distracted look, sitting apart on the ground, with Sairandhri standing beside him. Uttara hastily asked his father, "Who struck him, O king? Who did this evil?" Virata said, "I struck this crooked one; he does not even deserve that much. When you, the hero, were being praised, he praised a eunuch." Uttara said, "You have done wrong, O king. Quickly appease him, lest the terrible poison of a brahmin burn you to the root." Having heard his son's words, Virata, increaser of the kingdom, asked forgiveness of Kaunteya, who was hidden like a fire covered with ashes. As the king asked forgiveness, the Pandava replied, "This has long been forgiven, O king; I hold no anger. But if this blood of mine had fallen from my nose to the ground, you, great king, would have perished together with your kingdom, without doubt. I do not blame you, O king. But whoever strikes an innocent and strong man quickly meets a terrible fate." When the blood had been cleared away, Brihannada entered; having bowed to Virata and to Kanka, she took her place beside them.'
c8a8a26712ea · publicado 16 jul 2026, 18:42:56 UTC
Disponible enRUENPasa de verso en verso con
Uttara sees for the first time who was truly humiliated at court. Yudhishthira's mercy saves Virata before Virata even understands from whom he was saved.