कृषिं साध्व् इति मन्यन्ते तत्र हिंसा परा स्मृता ॥
कर्षन्तो लाङ्गलैः पुंसो घ्नन्ति भूमिशयान् बहून् ॥
जीवान् अन्यांश् च बहुशस् तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
धान्यबीजानि यान्य् आहुर् व्रीह्य् आदीनि द्विजोत्तम ॥
सर्वाण्य् एतानि जीवानि तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
अध्याक्रम्य पशूंश् चापि घ्नन्ति वै भक्षयन्ति च ॥
वृक्षान् अथौषधीश् चैव छिन्दन्ति पुरुषा द्विज ॥
जीवा हि बहवो ब्रह्मन् वृक्षेषु च फलेषु च ॥
उदके बहवश् चापि तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
सर्वं व्याप्तम् इदं ब्रह्मन् प्राणिभिः प्राणिजीवनैः ॥
मत्स्या ग्रसन्ते मत्स्यांश् च तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
सत्त्वैः सत्त्वानि जीवन्ति बहुधा द्विजसत्तम ॥
प्राणिनो ऽन्योन्यभक्षाश् च तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
चङ्क्रम्यमाणा जीवांश् च धरणीसंश्रितान् बहून् ॥
पद्भ्यां घ्नन्ति नरा विप्र तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
उपविष्टाः शयानाश् च घ्नन्ति जीवान् अनेकशः ॥
ज्ञानविज्ञानवन्तश् च तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
जीवैर् ग्रस्तम् इदं सर्वम् आकाशं पृथिवी तथा ॥
अविज्ञानाच् च हिंसन्ति तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
अहिंसेति यद् उक्तं हि पुरुषैर् विस्मितैः पुरा ॥
के न हिंसन्ति जीवन् वै लोके ऽस्मिन् द्विजसत्तम ॥
बहु संचिन्त्य इह वै नास्ति कश् चिद् अहिंसकः ॥
अहिंसायां तु निरता यतयो द्विजसत्तम ॥
कुर्वन्त्य् एव हि हिंसां ते यत्नाद् अल्पतरा भवेत् ॥
आलक्ष्याश् चैव पुरुषाः कुले जाता महागुणाः ॥
महाघोराणि कर्माणि कृत्वा लज्जन्ति वै न च ॥
सुहृदः सुहृदो ऽन्यांश् च दुर्हृदश् चापि दुर्हृदः ॥
सम्यक् प्रवृत्तान् पुरुषान् न सम्यग् अनुपश्यतः ॥
समृद्धैश् च न नन्दन्ति बान्धवा बान्धवैर् अपि ॥
गुरूंश् चैव विनिन्दन्ति मूढाः पण्डितमानिनः ॥
बहु लोके विपर्यस्तं दृश्यते द्विजसत्तम ॥
धर्मयुक्तम् अधर्मं च तत्र किं प्रतिभाति ते ॥
वक्तुं बहुविधं शक्यं धर्माधर्मेषु कर्मसु ॥
स्वकर्मनिरतो यो हि स यशः प्राप्नुयान् महत् ॥
kṛṣiṃ sādhv iti manyante tatra hiṃsā parā smṛtā ||
karṣanto lāṅgalaiḥ puṃso ghnanti bhūmiśayān bahūn ||
jīvān anyāṃś ca bahuśas tatra kiṃ pratibhāti te ||
dhānyabījāni yāny āhur vrīhy ādīni dvijottama ||
sarvāṇy etāni jīvāni tatra kiṃ pratibhāti te ||
adhyākramya paśūṃś cāpi ghnanti vai bhakṣayanti ca ||
vṛkṣān athauṣadhīś caiva chindanti puruṣā dvija ||
jīvā hi bahavo brahman vṛkṣeṣu ca phaleṣu ca ||
udake bahavaś cāpi tatra kiṃ pratibhāti te ||
sarvaṃ vyāptam idaṃ brahman prāṇibhiḥ prāṇijīvanaiḥ ||
matsyā grasante matsyāṃś ca tatra kiṃ pratibhāti te ||
sattvaiḥ sattvāni jīvanti bahudhā dvijasattama ||
prāṇino 'nyonyabhakṣāś ca tatra kiṃ pratibhāti te ||
caṅkramyamāṇā jīvāṃś ca dharaṇīsaṃśritān bahūn ||
padbhyāṃ ghnanti narā vipra tatra kiṃ pratibhāti te ||
upaviṣṭāḥ śayānāś ca ghnanti jīvān anekaśaḥ ||
jñānavijñānavantaś ca tatra kiṃ pratibhāti te ||
jīvair grastam idaṃ sarvam ākāśaṃ pṛthivī tathā ||
avijñānāc ca hiṃsanti tatra kiṃ pratibhāti te ||
ahiṃseti yad uktaṃ hi puruṣair vismitaiḥ purā ||
ke na hiṃsanti jīvan vai loke 'smin dvijasattama ||
bahu saṃcintya iha vai nāsti kaś cid ahiṃsakaḥ ||
ahiṃsāyāṃ tu niratā yatayo dvijasattama ||
kurvanty eva hi hiṃsāṃ te yatnād alpatarā bhavet ||
ālakṣyāś caiva puruṣāḥ kule jātā mahāguṇāḥ ||
mahāghorāṇi karmāṇi kṛtvā lajjanti vai na ca ||
suhṛdaḥ suhṛdo 'nyāṃś ca durhṛdaś cāpi durhṛdaḥ ||
samyak pravṛttān puruṣān na samyag anupaśyataḥ ||
samṛddhaiś ca na nandanti bāndhavā bāndhavair api ||
gurūṃś caiva vinindanti mūḍhāḥ paṇḍitamāninaḥ ||
bahu loke viparyastaṃ dṛśyate dvijasattama ||
dharmayuktam adharmaṃ ca tatra kiṃ pratibhāti te ||
vaktuṃ bahuvidhaṃ śakyaṃ dharmādharmeṣu karmasu ||
svakarmanirato yo hi sa yaśaḥ prāpnuyān mahat ||
'People consider agriculture virtuous, but it holds great violence: plowmen with their plows kill many creatures lying in the earth. Grains — rice and the rest — are also alive. People trample animals, eat them, cut down trees and plants; in trees, fruits, and water there are many living beings. The whole world is filled with the living, who live off the living. Fish devour fish; creatures live by creatures. Walking, people kill many creatures on the earth with their feet; sitting and lying down, they destroy many. So if one says "ahimsa" — who, then, living, causes no harm in this world? After long reflection it becomes clear: there is no one entirely free from violence. Even ascetics devoted to ahimsa commit harm, but they strive to make it as small as possible. In the world much is turned upside down: people of high birth commit terrible deeds without shame; friends do not see friends rightly, nor enemies their enemies; kin do not rejoice in the prosperity of kin, and fools, thinking themselves wise, revile their gurus. Much can be said about dharma and adharma, but whoever is devoted to his own duty attains great glory.'
930ba39aa3a8 · प्रकाशित 16 जुल॰ 2026, 5:17:03 pm UTC
उपलब्ध भाषाएँRUENश्लोक बदलें इन कुंजियों से
The teaching on ahimsa turns sober here: absolute outward harmlessness is nearly impossible, but harm can be lessened without losing sight of the truth. Dharma thus calls for attentiveness, not self-deception.