सुदेव उवाच
यथेयं मे पुरा दृष्टा तथारूपेयम् अङ्गना ॥
कृतार्थो ऽस्म्य् अद्य दृष्ट्वेमां लोककान्ताम् इव श्रियम् ॥
पूर्णचन्द्राननां श्यामां चारुवृत्तपयोधराम् ॥
कुर्वन्तीं प्रभया देवीं सर्वा वितिमिरा दिशः ॥
चारुपद्मपलाशाक्षीं मन्मथस्य रतीम् इव ॥
इष्टां सर्वस्य जगतः पूर्णचन्द्रप्रभाम् इव ॥
विदर्भसरसस् तस्माद् दैवदोषाद् इवोद्धृताम् ॥
मलपङ्कानुलिप्ताङ्गीं मृणालीम् इव तां भृशम् ॥
पौर्णमासीम् इव निशां राहुग्रस्तनिशाकराम् ॥
पतिशोकाकुलां दीनां शुष्कस्रोतां नदीम् इव ॥
विध्वस्तपर्णकमलां वित्रासितविहंगमाम् ॥
हस्तिहस्तपरिक्लिष्टां व्याकुलाम् इव पद्मिनीम् ॥
सुकुमारीं सुजाताङ्गीं रत्नगर्भगृहोचिताम् ॥
दह्यमानाम् इवोष्णेन मृणालीम् अचिरोद्धृताम् ॥
रूपौदार्यगुणोपेतां मण्डनार्हाम् अमण्डिताम् ॥
चन्द्रलेखाम् इव नवां व्योम्नि नीलाभ्रसंवृताम् ॥
कामभोगैः प्रियैर् हीनां हीनां बन्धुजनेन च ॥
देहं धारयतीं दीनां भर्तृदर्शनकाङ्क्षया ॥
भर्ता नाम परं नार्या भूषणं भूषणैर् विना ॥
एषा विरहिता तेन शोभनापि न शोभते ॥
दुष्करं कुरुते ऽत्यर्थं हीनो यद् अनया नलः ॥
धारयत्य् आत्मनो देहं न शोकेनावसीदति ॥
इमाम् असितकेशान्तां शतपत्रायतेक्षणाम् ॥
सुखार्हां दुःखितां दृष्ट्वा ममापि व्यथते मनः ॥
कदा नु खलु दुःखस्य पारं यास्यति वै शुभा ॥
भर्तुः समागमात् साध्वी रोहिणी शशिनो यथा ॥
अस्या नूनं पुनर् लाभान् नैषधः प्रीतिम् एष्यति ॥
राजा राज्यपरिभ्रष्टः पुनर् लब्ध्वेव मेदिनीम् ॥
तुल्यशीलवयोयुक्तां तुल्याभिजनसंयुताम् ॥
नैषधो ऽर्हति वैदर्भीं तं चेयम् असितेक्षणा ॥
युक्तं तस्याप्रमेयस्य वीर्यसत्त्ववतो मया ॥
समाश्वासयितुं भार्यां पतिदर्शनलालसाम् ॥
अयम् आश्वासयाम्य् एनां पूर्णचन्द्रनिभाननाम् ॥
अदृष्टपूर्वां दुःखस्य दुःखार्तां ध्यानतत्पराम् ॥
sudeva uvāca
yatheyaṃ me purā dṛṣṭā tathārūpeyam aṅganā ||
kṛtārtho 'smy adya dṛṣṭvemāṃ lokakāntām iva śriyam ||
pūrṇacandrānanāṃ śyāmāṃ cāruvṛttapayodharām ||
kurvantīṃ prabhayā devīṃ sarvā vitimirā diśaḥ ||
cārupadmapalāśākṣīṃ manmathasya ratīm iva ||
iṣṭāṃ sarvasya jagataḥ pūrṇacandraprabhām iva ||
vidarbhasarasas tasmād daivadoṣād ivoddhṛtām ||
malapaṅkānuliptāṅgīṃ mṛṇālīm iva tāṃ bhṛśam ||
paurṇamāsīm iva niśāṃ rāhugrastaniśākarām ||
patiśokākulāṃ dīnāṃ śuṣkasrotāṃ nadīm iva ||
vidhvastaparṇakamalāṃ vitrāsitavihaṃgamām ||
hastihastaparikliṣṭāṃ vyākulām iva padminīm ||
sukumārīṃ sujātāṅgīṃ ratnagarbhagṛhocitām ||
dahyamānām ivoṣṇena mṛṇālīm aciroddhṛtām ||
rūpaudāryaguṇopetāṃ maṇḍanārhām amaṇḍitām ||
candralekhām iva navāṃ vyomni nīlābhrasaṃvṛtām ||
kāmabhogaiḥ priyair hīnāṃ hīnāṃ bandhujanena ca ||
dehaṃ dhārayatīṃ dīnāṃ bhartṛdarśanakāṅkṣayā ||
bhartā nāma paraṃ nāryā bhūṣaṇaṃ bhūṣaṇair vinā ||
eṣā virahitā tena śobhanāpi na śobhate ||
duṣkaraṃ kurute 'tyarthaṃ hīno yad anayā nalaḥ ||
dhārayaty ātmano dehaṃ na śokenāvasīdati ||
imām asitakeśāntāṃ śatapatrāyatekṣaṇām ||
sukhārhāṃ duḥkhitāṃ dṛṣṭvā mamāpi vyathate manaḥ ||
kadā nu khalu duḥkhasya pāraṃ yāsyati vai śubhā ||
bhartuḥ samāgamāt sādhvī rohiṇī śaśino yathā ||
asyā nūnaṃ punar lābhān naiṣadhaḥ prītim eṣyati ||
rājā rājyaparibhraṣṭaḥ punar labdhveva medinīm ||
tulyaśīlavayoyuktāṃ tulyābhijanasaṃyutām ||
naiṣadho 'rhati vaidarbhīṃ taṃ ceyam asitekṣaṇā ||
yuktaṃ tasyāprameyasya vīryasattvavato mayā ||
samāśvāsayituṃ bhāryāṃ patidarśanalālasām ||
ayam āśvāsayāmy enāṃ pūrṇacandranibhānanām ||
adṛṣṭapūrvāṃ duḥkhasya duḥkhārtāṃ dhyānatatparām ||
Sudeva thought: "As I saw her before, so is this woman still. I have attained my purpose, having seen her -- the beauty of the world, like Shri herself. Her face is like the full moon, her complexion dark, her breasts round and lovely; by her own radiance she dispels the darkness in every direction. She is lotus-eyed, like Rati of Manmatha, beloved of the whole world, like the splendor of the full moon. She seems torn, as if by fate's fault, from the lake of Vidarbha, smeared with mud like a lotus stalk; like the night of the full moon with its moon seized by Rahu; like a river run dry; like a lotus pond whose leaves an elephant has ruined and whose birds it has frightened away. Delicate, nobly formed, worthy of a jeweled palace, she burns like a lotus stalk newly torn from the water. Endowed with beauty, generosity, and virtue, worthy of ornaments yet unadorned, she is like a new crescent moon veiled by a dark cloud. Deprived of beloved pleasures and of kin, she sustains her body only by the desire to see her husband again. A husband is a woman's highest ornament, even without other ornaments; deprived of him, she, though lovely, does not shine as she should. Nala performs a difficult feat indeed, if, deprived of her, he still sustains his body and does not perish from grief. Seeing this dark-haired, lotus-eyed woman, worthy of happiness yet suffering, my own heart aches. When will this virtuous woman cross to the far shore of her sorrow and be reunited with her husband, like Rohini with the moon? Surely the lord of Nishadha will rejoice to win her back again, like a king stripped of his kingdom rejoicing to regain his land. Nala deserves the princess of Vidarbha, equal to him in character and age, of equal lineage, and this dark-eyed woman deserves him. It behooves me to console the wife of this immeasurable hero of might and courage, she who longs to see her husband. I shall console her now, her face like the full moon, who has never before known such suffering, and who is sunk in anxious thought."
bf9d1bbf0c20 · 发布于 2026年7月16日 16:58:37 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
Sudeva's reflection is full of compassion, but not pity from above. He sees in Damayanti not a fallen woman but a hidden royal strength awaiting restoration.