उदकान्तम् उपानीय मत्स्यं वैवस्वतो मनुः ॥
अलिञ्जरे प्राक्षिपत् स चन्द्रांशुसदृशप्रभम् ॥
स तत्र ववृधे राजन् मत्स्यः परमसत्कृतः ॥
पुत्रवच् चाकरोत् तस्मिन् मनुर् भावं विशेषतः ॥
अथ कालेन महता स मत्स्यः सुमहान् अभूत् ॥
अलिञ्जरे जले चैव नासौ समभवत् किल ॥
अथ मत्स्यो मनुं दृष्ट्वा पुनर् एवाभ्यभाषत ॥
भगवन् साधु मे ऽद्यान्यत् स्थानं संप्रतिपादय ॥
उद्धृत्यालिञ्जरात् तस्मात् ततः स भगवान् मुनिः ॥
तं मत्स्यम् अनयद् वापीं महतीं स मनुस् तदा ॥
तत्र तं प्राक्षिपच् चापि मनुः परपुरंजय ॥
अथावर्धत मत्स्यः स पुनर् वर्षगणान् बहून् ॥
द्वियोजनायता वापी विस्तृता चापि योजनम् ॥
तस्यां नासौ समभवन् मत्स्यो राजीवलोचन ॥
विचेष्टितुं वा कौन्तेय मत्स्यो वाप्यां विशां पते ॥
मनुं मत्स्यस् ततो दृष्ट्वा पुनर् एवाभ्यभाषत ॥
नय मां भगवन् साधो समुद्रमहिषीं प्रभो ॥
गङ्गां तत्र निवत्स्यामि यथा वा तात मन्यसे ॥
एवम् उक्तो मनुर् मत्स्यम् अनयद् भगवान् वशी ॥
नदीं गङ्गां तत्र चैनं स्वयं प्राक्षिपद् अच्युतः ॥
स तत्र ववृधे मत्स्यः किं चित् कालम् अरिंदम ॥
ततः पुनर् मनुं दृष्ट्वा मत्स्यो वचनम् अब्रवीत् ॥
गङ्गायां हि न शक्नोमि बृहत्त्वाच् चेष्टितुं प्रभो ॥
समुद्रं नय माम् आशु प्रसीद भगवन्न् इति ॥
उद्धृत्य गङ्गासलिलात् ततो मत्स्यं मनुः स्वयम् ॥
समुद्रम् अनयत् पार्थ तत्र चैनम् अवासृजत् ॥
सुमहान् अपि मत्स्यः सन् स मनोर् मनसस् तदा ॥
आसीद् यथेष्टहार्यश् च स्पर्शगन्धसुखश् च वै ॥
यदा समुद्रे प्रक्षिप्तः स मत्स्यो मनुना तदा ॥
तत एनम् इदं वाक्यं स्मयमान इवाब्रवीत् ॥
udakāntam upānīya matsyaṃ vaivasvato manuḥ ||
aliñjare prākṣipat sa candrāṃśusadṛśaprabham ||
sa tatra vavṛdhe rājan matsyaḥ paramasatkṛtaḥ ||
putravac cākarot tasmin manur bhāvaṃ viśeṣataḥ ||
atha kālena mahatā sa matsyaḥ sumahān abhūt ||
aliñjare jale caiva nāsau samabhavat kila ||
atha matsyo manuṃ dṛṣṭvā punar evābhyabhāṣata ||
bhagavan sādhu me 'dyānyat sthānaṃ saṃpratipādaya ||
uddhṛtyāliñjarāt tasmāt tataḥ sa bhagavān muniḥ ||
taṃ matsyam anayad vāpīṃ mahatīṃ sa manus tadā ||
tatra taṃ prākṣipac cāpi manuḥ parapuraṃjaya ||
athāvardhata matsyaḥ sa punar varṣagaṇān bahūn ||
dviyojanāyatā vāpī vistṛtā cāpi yojanam ||
tasyāṃ nāsau samabhavan matsyo rājīvalocana ||
viceṣṭituṃ vā kaunteya matsyo vāpyāṃ viśāṃ pate ||
manuṃ matsyas tato dṛṣṭvā punar evābhyabhāṣata ||
naya māṃ bhagavan sādho samudramahiṣīṃ prabho ||
gaṅgāṃ tatra nivatsyāmi yathā vā tāta manyase ||
evam ukto manur matsyam anayad bhagavān vaśī ||
nadīṃ gaṅgāṃ tatra cainaṃ svayaṃ prākṣipad acyutaḥ ||
sa tatra vavṛdhe matsyaḥ kiṃ cit kālam ariṃdama ||
tataḥ punar manuṃ dṛṣṭvā matsyo vacanam abravīt ||
gaṅgāyāṃ hi na śaknomi bṛhattvāc ceṣṭituṃ prabho ||
samudraṃ naya mām āśu prasīda bhagavann iti ||
uddhṛtya gaṅgāsalilāt tato matsyaṃ manuḥ svayam ||
samudram anayat pārtha tatra cainam avāsṛjat ||
sumahān api matsyaḥ san sa manor manasas tadā ||
āsīd yatheṣṭahāryaś ca sparśagandhasukhaś ca vai ||
yadā samudre prakṣiptaḥ sa matsyo manunā tadā ||
tata enam idaṃ vākyaṃ smayamāna ivābravīt ||
"Manu, out of compassion, placed the fish in a vessel and raised it as a son. The fish grew, the vessel became too small, and Manu moved it to a large pond. Then the pond too proved too small; he carried it to the Ganga. When even the Ganga became insufficient, Manu bore the fish out into the ocean. Then the fish said: 'You have protected me. Now I will tell you what will save you.'"
a03c120b9676 · 发布于 2026年7月16日 17:19:46 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
Manu's care does not cease when the task grows harder. Devotion is proven by the duration of service, not by the first impulse of mercy.