पश्य पाण्डव मे ऽवस्थां यथा नार्हामि वै तथा ॥
युष्मासु ध्रियमाणेषु पश्य कालस्य पर्ययम् ॥
यस्याः सागरपर्यन्ता पृथिवी वशवर्तिनी ॥
आसीत् साद्य सुदेष्णाया भीताहं वशवर्तिनी ॥
यस्याः पुरःसरा आसन् पृष्ठतश् चानुगामिनः ॥
साहम् अद्य सुदेष्णायाः पुरः पश्चाच् च गामिनी ॥
इदं तु दुःखं कौन्तेय ममासह्यं निबोध तत् ॥
या न जातु स्वयं पिंषे गात्रोद्वर्तनम् आत्मनः ॥
अन्यत्र कुन्त्या भद्रं ते साद्य पिंषामि चन्दनम् ॥
पश्य कौन्तेय पाणी मे नैवं यौ भवतः पुरा ॥
वैशंपायन उवाच
इत्य् अस्य दर्शयाम् आस किणबद्धौ कराव् उभौ ॥
द्रौपद्य् उवाच
बिभेमि कुन्त्या या नाहं युष्माकं वा कदा चन ॥
साद्याग्रतो विराटस्य भीता तिष्ठामि किंकरी ॥
किं नु वक्ष्यति सम्राण् मां वर्णकः सुकृतो न वा ॥
नान्यपिष्टं हि मत्स्यस्य चन्दनं किल रोचते ॥
वैशंपायन उवाच
सा कीर्तयन्ती दुःखानि भीमसेनस्य भामिनी ॥
रुरोद शनकैः कृष्णा भीमसेनम् उदीक्षती ॥
सा बाष्पकलया वाचा निःश्वसन्ती पुनः पुनः ॥
हृदयं भीमसेनस्य घट्टयन्तीदम् अब्रवीत् ॥
नाल्पं कृतं मया भीम देवानां किल्बिषं पुरा ॥
अभाग्या यत् तु जीवामि मर्तव्ये सति पाण्डव ॥
ततस् तस्याः करौ शूनौ किणबद्धौ वृकोदरः ॥
मुखम् आनीय वेपन्त्या रुरोद परवीरहा ॥
तौ गृहीत्वा च कौन्तेयो बाष्पम् उत्सृज्य वीर्यवान् ॥
ततः परमदुःखार्त इदं वचनम् अब्रवीत् ॥
paśya pāṇḍava me 'vasthāṃ yathā nārhāmi vai tathā ||
yuṣmāsu dhriyamāṇeṣu paśya kālasya paryayam ||
yasyāḥ sāgaraparyantā pṛthivī vaśavartinī ||
āsīt sādya sudeṣṇāyā bhītāhaṃ vaśavartinī ||
yasyāḥ puraḥsarā āsan pṛṣṭhataś cānugāminaḥ ||
sāham adya sudeṣṇāyāḥ puraḥ paścāc ca gāminī ||
idaṃ tu duḥkhaṃ kaunteya mamāsahyaṃ nibodha tat ||
yā na jātu svayaṃ piṃṣe gātrodvartanam ātmanaḥ ||
anyatra kuntyā bhadraṃ te sādya piṃṣāmi candanam ||
paśya kaunteya pāṇī me naivaṃ yau bhavataḥ purā ||
vaiśaṃpāyana uvāca
ity asya darśayām āsa kiṇabaddhau karāv ubhau ||
draupady uvāca
bibhemi kuntyā yā nāhaṃ yuṣmākaṃ vā kadā cana ||
sādyāgrato virāṭasya bhītā tiṣṭhāmi kiṃkarī ||
kiṃ nu vakṣyati samrāṇ māṃ varṇakaḥ sukṛto na vā ||
nānyapiṣṭaṃ hi matsyasya candanaṃ kila rocate ||
vaiśaṃpāyana uvāca
sā kīrtayantī duḥkhāni bhīmasenasya bhāminī ||
ruroda śanakaiḥ kṛṣṇā bhīmasenam udīkṣatī ||
sā bāṣpakalayā vācā niḥśvasantī punaḥ punaḥ ||
hṛdayaṃ bhīmasenasya ghaṭṭayantīdam abravīt ||
nālpaṃ kṛtaṃ mayā bhīma devānāṃ kilbiṣaṃ purā ||
abhāgyā yat tu jīvāmi martavye sati pāṇḍava ||
tatas tasyāḥ karau śūnau kiṇabaddhau vṛkodaraḥ ||
mukham ānīya vepantyā ruroda paravīrahā ||
tau gṛhītvā ca kaunteyo bāṣpam utsṛjya vīryavān ||
tataḥ paramaduḥkhārta idaṃ vacanam abravīt ||
'Behold, Pāṇḍava, my condition, which I do not deserve. While you yet live, see this turning of time. She who once held sway over the earth to the shore of the ocean, now I, in fear, am subject to Sudeṣṇā. She before whom attendants once walked and behind whom others followed, now walks herself before Sudeṣṇā and behind her. Hear also this unbearable grief of mine, Kaunteya: never did I myself grind the unguent for my own body, save for Kuntī, blessings on you — yet today I grind sandalwood paste. Look, Kaunteya, at my hands: they were never like this before.' Vaiśaṃpāyana said: 'So saying, she showed him both her hands, covered with calluses.' Draupadī said: 'I, who never feared even Kuntī or any of you, now stand before Virāṭa in fear, like a servant-girl. What will the sovereign say — is the color well made or not? For, they say, the king of Matsya does not like sandal paste ground by another.' Vaiśaṃpāyana said: 'Reciting her sorrows to Bhīmasena, the radiant Kṛṣṇā wept softly, gazing upon Bhīmasena. With a voice broken by tears, sighing again and again, wounding the heart of Bhīmasena, she said: "No small sin against the gods must I have committed before, Bhīma, since, ill-fated, I live on when I ought to have died, Pāṇḍava." Then Vṛkodara, slayer of enemy heroes, took her swollen, trembling, callused hands, raised them to his face, and wept. Holding them, the mighty Kaunteya, shedding tears, then, overcome with the deepest grief, spoke these words.'
c2411f298ced · 发布于 2026年7月16日 18:11:28 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
The calluses on Draupadī's hands become proof of fate's entire reversal. Bhīma's tears are not weakness — in him, pain turns into resolve.