भारं हि मयि संन्यस्य यातो मधुनिहा हरिः ॥
यज्ञं भरतसिंहस्य पार्थस्यामिततेजसः ॥
कृतवर्मा मया वीरो निर्यास्यन्न् एव वारितः ॥
शाल्वं निवारयिष्ये ऽहं तिष्ठ त्वम् इति सूतज ॥
स च संभावयन् मां वै निवृत्तो हृदिकात्मजः ॥
तं समेत्य रणं त्यक्त्वा किं वक्ष्यामि महारथम् ॥
उपयातं दुराधर्षं शङ्खचक्रगदाधरम् ॥
पुरुषं पुण्डरीकाक्षं किं वक्ष्यामि महाभुजम् ॥
सात्यकिं बलदेवं च ये चान्ये ऽन्धकवृष्णयः ॥
मया स्पर्धन्ति सततं किं नु वक्ष्यामि तान् अहम् ॥
त्यक्त्वा रणम् इमं सौते पृष्ठतो ऽभ्याहतः शरैः ॥
त्वयापनीतो विवशो न जीवेयं कथं चन ॥
स निवर्त रथेनाशु पुनर् दारुकनन्दन ॥
न चैतद् एवं कर्तव्यम् अथापत्सु कथं चन ॥
न जीवितम् अहं सौते बहु मन्ये कदा चन ॥
अपयातो रणाद् भीतः पृष्ठतो ऽभ्याहतः शरैः ॥
कदा वा सूतपुत्र त्वं जानीषे मां भयार्दितम् ॥
अपयातं रणं हित्वा यथा कापुरुषं तथा ॥
न युक्तं भवता त्यक्तुं संग्रामं दारुकात्मज ॥
मयि युद्धार्थिनि भृशं स त्वं याहि यतो रणम् ॥
bhāraṃ hi mayi saṃnyasya yāto madhunihā hariḥ ||
yajñaṃ bharatasiṃhasya pārthasyāmitatejasaḥ ||
kṛtavarmā mayā vīro niryāsyann eva vāritaḥ ||
śālvaṃ nivārayiṣye 'haṃ tiṣṭha tvam iti sūtaja ||
sa ca saṃbhāvayan māṃ vai nivṛtto hṛdikātmajaḥ ||
taṃ sametya raṇaṃ tyaktvā kiṃ vakṣyāmi mahāratham ||
upayātaṃ durādharṣaṃ śaṅkhacakragadādharam ||
puruṣaṃ puṇḍarīkākṣaṃ kiṃ vakṣyāmi mahābhujam ||
sātyakiṃ baladevaṃ ca ye cānye 'ndhakavṛṣṇayaḥ ||
mayā spardhanti satataṃ kiṃ nu vakṣyāmi tān aham ||
tyaktvā raṇam imaṃ saute pṛṣṭhato 'bhyāhataḥ śaraiḥ ||
tvayāpanīto vivaśo na jīveyaṃ kathaṃ cana ||
sa nivarta rathenāśu punar dārukanandana ||
na caitad evaṃ kartavyam athāpatsu kathaṃ cana ||
na jīvitam ahaṃ saute bahu manye kadā cana ||
apayāto raṇād bhītaḥ pṛṣṭhato 'bhyāhataḥ śaraiḥ ||
kadā vā sūtaputra tvaṃ jānīṣe māṃ bhayārditam ||
apayātaṃ raṇaṃ hitvā yathā kāpuruṣaṃ tathā ||
na yuktaṃ bhavatā tyaktuṃ saṃgrāmaṃ dārukātmaja ||
mayi yuddhārthini bhṛśaṃ sa tvaṃ yāhi yato raṇam ||
‘Krishna, slayer of Madhu, has gone to Yudhishthira’s sacrifice, having placed this burden on me. Kritavarman was already setting out, but I stopped him: “Stay, I shall hold Shalva back myself.” He honored me and turned back. What shall I say to him if I abandon this fight? What shall I say to the lotus-eyed Krishna, bearer of the conch, discus, and mace? What shall I say to Satyaki, Baladeva, and the other Andhakas and Vrishnis? If, abandoning this battle, I am carried off by you against my will, struck by arrows in the back, I could not live. Turn the chariot back. Even in calamity, one does not act so. I never hold life above duty; when I long for battle, drive to where the fighting is.’
a5c43111ddd4 · प्रकाशित 16 जुल॰ 2026, 4:44:35 pm UTC
उपलब्ध भाषाएँRUENश्लोक बदलें इन कुंजियों से
Pradyumna keeps his word before Krishna and the community. His speech is stern, yet it holds a crucial measure: life is precious, but a promise to serve the right cause is worth more than life itself, when the choice is put exactly that way.