लोमश उवाच
सा तानि सर्वाणि विसर्जयित्वा; भक्षान् महार्हान् प्रददौ ततो ऽस्मै ॥
तान्य् ऋश्यशृङ्गस्य महारसानि; भृशं सुरूपाणि रुचिं ददुर् हि ॥
ददौ च माल्यानि सुगन्धवन्ति; चित्राणि वासांसि च भानुमन्ति ॥
पानानि चाग्र्याणि ततो मुमोद; चिक्रीड चैव प्रजहास चैव ॥
सा कन्दुकेनारमतास्य मूले; विभज्यमाना फलिता लतेव ॥
गात्रैश् च गात्राणि निषेवमाणा; समाश्लिषच् चासकृद् ऋश्यशृङ्गम् ॥
सर्जान् अशोकांस् तिलकांश् च वृक्षान्; प्रपुष्पितान् अवनाम्यावभज्य ॥
विलज्जमानेव मदाभिभूता; प्रलोभयाम् आस सुतं महर्षेः ॥
अथर्श्यशृङ्गं विकृतं समीक्ष्य; पुनः पुनः पीड्य च कायम् अस्य ॥
अवेक्षमाणा शनकैर् जगाम; कृत्वाग्निहोत्रस्य तदापदेशम् ॥
तस्यां गतायां मदनेन मत्तो; विचेतनश् चाभवद् ऋश्यशृङ्गः ॥
ताम् एव भावेन गतेन शून्यो; विनिःश्वसन्न् आर्तरूपो बभूव ॥
ततो मुहूर्ताद् धरिपिङ्गलाक्षः; प्रवेष्टितो रोमभिरा नखाग्रात् ॥
स्वाध्यायवान् वृत्तसमाधियुक्तो; विभाण्डकः काश्यपः प्रादुरासीत् ॥
सो ऽपश्यद् आसीनम् उपेत्य पुत्रं; ध्यायन्तम् एकं विपरीतचित्तम् ॥
विनिःश्वसन्तं मुहुर् ऊर्ध्वदृष्टिं; विभाण्डकः पुत्रम् उवाच दीनम् ॥
न कल्प्यन्ते समिधः किं नु तात; कच्चिद् धुतं चाग्निहोत्रं त्वयाद्य ॥
सुनिर्णिक्तं स्रुक्स्रुवं होमधेनुः; कच्चित् सवत्सा च कृता त्वयाद्य ॥
न वै यथापूर्वम् इवासि पुत्र; चिन्तापरश् चासि विचेतनश् च ॥
दीनो ऽतिमात्रं त्वम् इहाद्य किं नु; पृच्छामि त्वां क इहाद्यागतो ऽभूत् ॥
lomaśa uvāca
sā tāni sarvāṇi visarjayitvā; bhakṣān mahārhān pradadau tato 'smai ||
tāny ṛśyaśṛṅgasya mahārasāni; bhṛśaṃ surūpāṇi ruciṃ dadur hi ||
dadau ca mālyāni sugandhavanti; citrāṇi vāsāṃsi ca bhānumanti ||
pānāni cāgryāṇi tato mumoda; cikrīḍa caiva prajahāsa caiva ||
sā kandukenāramatāsya mūle; vibhajyamānā phalitā lateva ||
gātraiś ca gātrāṇi niṣevamāṇā; samāśliṣac cāsakṛd ṛśyaśṛṅgam ||
sarjān aśokāṃs tilakāṃś ca vṛkṣān; prapuṣpitān avanāmyāvabhajya ||
vilajjamāneva madābhibhūtā; pralobhayām āsa sutaṃ maharṣeḥ ||
atharśyaśṛṅgaṃ vikṛtaṃ samīkṣya; punaḥ punaḥ pīḍya ca kāyam asya ||
avekṣamāṇā śanakair jagāma; kṛtvāgnihotrasya tadāpadeśam ||
tasyāṃ gatāyāṃ madanena matto; vicetanaś cābhavad ṛśyaśṛṅgaḥ ||
tām eva bhāvena gatena śūnyo; viniḥśvasann ārtarūpo babhūva ||
tato muhūrtād dharipiṅgalākṣaḥ; praveṣṭito romabhirā nakhāgrāt ||
svādhyāyavān vṛttasamādhiyukto; vibhāṇḍakaḥ kāśyapaḥ prādurāsīt ||
so 'paśyad āsīnam upetya putraṃ; dhyāyantam ekaṃ viparītacittam ||
viniḥśvasantaṃ muhur ūrdhvadṛṣṭiṃ; vibhāṇḍakaḥ putram uvāca dīnam ||
na kalpyante samidhaḥ kiṃ nu tāta; kaccid dhutaṃ cāgnihotraṃ tvayādya ||
sunirṇiktaṃ sruksruvaṃ homadhenuḥ; kaccit savatsā ca kṛtā tvayādya ||
na vai yathāpūrvam ivāsi putra; cintāparaś cāsi vicetanaś ca ||
dīno 'timātraṃ tvam ihādya kiṃ nu; pṛcchāmi tvāṃ ka ihādyāgato 'bhūt ||
She rejected all this and gave him costly delicacies. Their strong taste and beautiful appearance pleased Rishyashringa greatly. She gave fragrant garlands, colorful shining garments, and the finest drinks; he rejoiced, began to play and laugh. She played with a ball at his feet, swaying like a fruit-laden vine; touching his limbs with her own limbs, she embraced Rishyashringa more than once. Bending and breaking the flowering branches of sarja, ashoka, and tilaka trees, she, as if shy and intoxicated, tempted the great sage's son. Then, seeing Rishyashringa transformed, pressing his body again and again, she slowly departed, glancing back, under the pretext of the agnihotra. When she had gone, Rishyashringa, intoxicated with love, lost his clarity; his whole mind was occupied with her, he became empty, sighed, and suffered. After some time Kashyapa Vibhandaka appeared: his eyes were tawny-yellow, his whole body down to the tips of his nails covered with hair, he was learned in svadhyaya and composed in his vow. Approaching, he saw his son sitting alone, his mind overturned, sighing repeatedly and gazing upward. Vibhandaka said to his dejected son: 'Why, child, is the firewood not prepared? Have you performed the agnihotra today? Are the sacrificial ladles well cleaned, has the milking cow been brought with her calf? You are not as you were before, my son: you are absorbed in thought, lacking clarity, too downcast. I ask you: who came here today?'
dd1ace3dda81 · प्रकाशित 16 जुल॰ 2026, 5:02:54 pm UTC
उपलब्ध भाषाएँRUENश्लोक बदलें इन कुंजियों से
The temptation is described not crudely, but through a substitution of taste: forest fruits give way to sweets, simplicity to splendor. Thus the composure that held his austerity together is broken.