मार्कण्डेय उवाच
राघवस् तु ससौमित्रिः सुग्रीवेणाभिपालितः ॥
वसन् माल्यवतः पृष्ठे ददर्श विमलं नभः ॥
स दृष्ट्वा विमले व्योम्नि निर्मलं शशलक्षणम् ॥
ग्रहनक्षत्रताराभिर् अनुयातम् अमित्रहा ॥
कुमुदोत्पलपद्मानां गन्धम् आदाय वायुना ॥
महीधरस्थः शीतेन सहसा प्रतिबोधितः ॥
प्रभाते लक्ष्मणं वीरम् अभ्यभाषत दुर्मनाः ॥
सीतां संस्मृत्य धर्मात्मा रुद्धां राक्षसवेश्मनि ॥
गच्छ लक्ष्मण जानीहि किष्किन्धायां कपीश्वरम् ॥
प्रमत्तं ग्राम्यधर्मेषु कृतघ्नं स्वार्थपण्डितम् ॥
यो ऽसौ कुलाधमो मूढो मया राज्ये ऽभिषेचितः ॥
सर्ववानरगोपुच्छा यम् ऋक्षाश् च भजन्ति वै ॥
यदर्थं निहतो वाली मया रघुकुलोद्वह ॥
त्वया सह महाबाहो किष्किन्धोपवने तदा ॥
कृतघ्नं तम् अहं मन्ये वानरापसदं भुवि ॥
यो माम् एवंगतो मूढो न जानीते ऽद्य लक्ष्मण ॥
असौ मन्ये न जानीते समयप्रतिपादनम् ॥
कृतोपकारं मां नूनम् अवमन्याल्पया धिया ॥
यदि तावद् अनुद्युक्तः शेते कामसुखात्मकः ॥
नेतव्यो वालिमार्गेण सर्वभूतगतिं त्वया ॥
अथापि घटते ऽस्माकम् अर्थे वानरपुंगवः ॥
तम् आदायैहि काकुत्स्थ त्वरावान् भव मा चिरम् ॥
इत्य् उक्तो लक्ष्मणो भ्रात्रा गुरुवाक्यहिते रतः ॥
प्रतस्थे रुचिरं गृह्य समार्गणगुणं धनुः ॥
किष्किन्धाद्वारम् आसाद्य प्रविवेशानिवारितः ॥
सक्रोध इति तं मत्वा राजा प्रत्युद्ययौ हरिः ॥
तं सदारो विनीतात्मा सुग्रीवः प्लवगाधिपः ॥
पूजया प्रतिजग्राह प्रीयमाणस् तदर्हया ॥
mārkaṇḍeya uvāca
rāghavas tu sasaumitriḥ sugrīveṇābhipālitaḥ ||
vasan mālyavataḥ pṛṣṭhe dadarśa vimalaṃ nabhaḥ ||
sa dṛṣṭvā vimale vyomni nirmalaṃ śaśalakṣaṇam ||
grahanakṣatratārābhir anuyātam amitrahā ||
kumudotpalapadmānāṃ gandham ādāya vāyunā ||
mahīdharasthaḥ śītena sahasā pratibodhitaḥ ||
prabhāte lakṣmaṇaṃ vīram abhyabhāṣata durmanāḥ ||
sītāṃ saṃsmṛtya dharmātmā ruddhāṃ rākṣasaveśmani ||
gaccha lakṣmaṇa jānīhi kiṣkindhāyāṃ kapīśvaram ||
pramattaṃ grāmyadharmeṣu kṛtaghnaṃ svārthapaṇḍitam ||
yo 'sau kulādhamo mūḍho mayā rājye 'bhiṣecitaḥ ||
sarvavānaragopucchā yam ṛkṣāś ca bhajanti vai ||
yadarthaṃ nihato vālī mayā raghukulodvaha ||
tvayā saha mahābāho kiṣkindhopavane tadā ||
kṛtaghnaṃ tam ahaṃ manye vānarāpasadaṃ bhuvi ||
yo mām evaṃgato mūḍho na jānīte 'dya lakṣmaṇa ||
asau manye na jānīte samayapratipādanam ||
kṛtopakāraṃ māṃ nūnam avamanyālpayā dhiyā ||
yadi tāvad anudyuktaḥ śete kāmasukhātmakaḥ ||
netavyo vālimārgeṇa sarvabhūtagatiṃ tvayā ||
athāpi ghaṭate 'smākam arthe vānarapuṃgavaḥ ||
tam ādāyaihi kākutstha tvarāvān bhava mā ciram ||
ity ukto lakṣmaṇo bhrātrā guruvākyahite rataḥ ||
pratasthe ruciraṃ gṛhya samārgaṇaguṇaṃ dhanuḥ ||
kiṣkindhādvāram āsādya praviveśānivāritaḥ ||
sakrodha iti taṃ matvā rājā pratyudyayau hariḥ ||
taṃ sadāro vinītātmā sugrīvaḥ plavagādhipaḥ ||
pūjayā pratijagrāha prīyamāṇas tadarhayā ||
In autumn on Mount Malyavat, Rama beheld the clear moon, the stars, pure waters, blossoming trees, and a cool breeze, but all of it only reminded him of Sita. In the morning he said to Lakshmana: "Go to Kishkindha. Find out whether Sugriva, absorbed in pleasures, has forgotten his promise. If he is inactive, send him along Vali's path; but if he is at work, bring him quickly."
fbbcac4beee9 · प्रकाशित 16 जुल॰ 2026, 5:30:22 pm UTC
उपलब्ध भाषाएँRUENश्लोक बदलें इन कुंजियों से
The beauty of the world brings Rama no comfort without Sita. Here love does not distract from duty -- it demands that allies fulfill the word they gave.