वैशंपायन उवाच
ततो विराटो नृपतिः संप्रहृष्टतनूरुहः ॥
श्रुत्वा तु विजयं तस्य कुमारस्यामितौजसः ॥
आच्छादयित्वा दूतांस् तान् मन्त्रिणः सो ऽभ्यचोदयत् ॥
राजमार्गाः क्रियन्तां मे पताकाभिर् अलंकृताः ॥
पुष्पोपहारैर् अर्च्यन्तां देवताश् चापि सर्वशः ॥
कुमारा योधमुख्याश् च गणिकाश् च स्वलंकृताः ॥
वादित्राणि च सर्वाणि प्रत्युद्यान्तु सुतं मम ॥
घण्टापणवकः शीघ्रं मत्तम् आरुह्य वारणम् ॥
शृङ्गाटकेषु सर्वेषु आख्यातु विजयं मम ॥
उत्तरा च कुमारीभिर् बह्वीभिर् अभिसंवृता ॥
शृङ्गारवेषाभरणा प्रत्युद्यातु बृहन्नडाम् ॥
श्रुत्वा तु तद् वचनं पार्थिवस्य; सर्वे पुनः स्वस्तिकपाणयश् च ॥
भेर्यश् च तूर्याणि च वारिजाश् च; वेषैः परार्ध्यैः प्रमदाः शुभाश् च ॥
तथैव सूताः सह मागधैश् च; नन्दीवाद्याः पणवास् तूर्यवाद्याः ॥
पुराद् विराटस्य महाबलस्य; प्रत्युद्ययुः पुत्रम् अनन्तवीर्यम् ॥
प्रस्थाप्य सेनां कन्याश् च गणिकाश् च स्वलंकृताः ॥
मत्स्यराजो महाप्राज्ञः प्रहृष्ट इदम् अब्रवीत् ॥
अक्षान् आहर सैरन्ध्रि कङ्क द्यूतं प्रवर्तताम् ॥
तं तथा वादिनं दृष्ट्वा पाण्डवः प्रत्यभाषत ॥
न देवितव्यं हृष्टेन कितवेनेति नः श्रुतम् ॥
न त्वाम् अद्य मुदा युक्तम् अहं देवितुम् उत्सहे ॥
प्रियं तु ते चिकीर्षामि वर्ततां यदि मन्यसे ॥
vaiśaṃpāyana uvāca
tato virāṭo nṛpatiḥ saṃprahṛṣṭatanūruhaḥ ||
śrutvā tu vijayaṃ tasya kumārasyāmitaujasaḥ ||
ācchādayitvā dūtāṃs tān mantriṇaḥ so 'bhyacodayat ||
rājamārgāḥ kriyantāṃ me patākābhir alaṃkṛtāḥ ||
puṣpopahārair arcyantāṃ devatāś cāpi sarvaśaḥ ||
kumārā yodhamukhyāś ca gaṇikāś ca svalaṃkṛtāḥ ||
vāditrāṇi ca sarvāṇi pratyudyāntu sutaṃ mama ||
ghaṇṭāpaṇavakaḥ śīghraṃ mattam āruhya vāraṇam ||
śṛṅgāṭakeṣu sarveṣu ākhyātu vijayaṃ mama ||
uttarā ca kumārībhir bahvībhir abhisaṃvṛtā ||
śṛṅgāraveṣābharaṇā pratyudyātu bṛhannaḍām ||
śrutvā tu tad vacanaṃ pārthivasya; sarve punaḥ svastikapāṇayaś ca ||
bheryaś ca tūryāṇi ca vārijāś ca; veṣaiḥ parārdhyaiḥ pramadāḥ śubhāś ca ||
tathaiva sūtāḥ saha māgadhaiś ca; nandīvādyāḥ paṇavās tūryavādyāḥ ||
purād virāṭasya mahābalasya; pratyudyayuḥ putram anantavīryam ||
prasthāpya senāṃ kanyāś ca gaṇikāś ca svalaṃkṛtāḥ ||
matsyarājo mahāprājñaḥ prahṛṣṭa idam abravīt ||
akṣān āhara sairandhri kaṅka dyūtaṃ pravartatām ||
taṃ tathā vādinaṃ dṛṣṭvā pāṇḍavaḥ pratyabhāṣata ||
na devitavyaṃ hṛṣṭena kitaveneti naḥ śrutam ||
na tvām adya mudā yuktam ahaṃ devitum utsahe ||
priyaṃ tu te cikīrṣāmi vartatāṃ yadi manyase ||
Virata, hearing of the victory of his mighty son, rejoiced so greatly that the hairs stood up on his body. He rewarded the messengers and told his counselors: "Let the royal roads be adorned with banners; let the deities everywhere be honored with flowers. Let the young warriors, the chief fighters, the adorned courtesans, and all the musical instruments go out to meet my son. Let the herald, quickly mounting a rutting elephant, proclaim my victory at every crossroads. Let princess Uttara, surrounded by many maidens, dressed and adorned, go out to meet Brihannada." Hearing the king's word, everyone went out again with blessings, with kettledrums, trumpets, and conches, in splendid garments, with beautiful women, sutas, magadhas, drummers, and musicians. Having sent forth the army, the maidens, and the adorned courtesans, the wise king of the Matsyas said joyfully: "Bring the dice, Sairandhri. Kanka, let the game begin." The Pandava answered: "We have heard that one who is joyful should not play with a gambler. Today, when you are overcome with joy, I do not venture to play with you; yet I wish to please you. Let it be as you think fit."
81464c046ada · प्रकाशित 16 जुल॰ 2026, 6:42:56 pm UTC
उपलब्ध भाषाएँRUENश्लोक बदलें इन कुंजियों से
Virata's joy reaches at once for the game of dice, and Yudhishthira gently warns him. The lesson of the Sabha is still alive: excitement is most dangerous at the very moment of triumph.