सा गत्वा त्रीन् अहोरात्रान् ददर्श परमाङ्गना ॥
तापसारण्यम् अतुलं दिव्यकाननदर्शनम् ॥
वसिष्ठभृग्वत्रिसमैस् तापसैर् उपशोभितम् ॥
नियतैः संयताहारैर् दमशौचसमन्वितैः ॥
अब्भक्षैर् वायुभक्षैश् च पत्राहारैस् तथैव च ॥
जितेन्द्रियैर् महाभागैः स्वर्गमार्गदिदृक्षुभिः ॥
वल्कलाजिनसंवीतैर् मुनिभिः संयतेन्द्रियैः ॥
तापसाध्युषितं रम्यं ददर्शाश्रममण्डलम् ॥
सा दृष्ट्वैवाश्रमपदं नानामृगनिषेवितम् ॥
शाखामृगगणैश् चैव तापसैश् च समन्वितम् ॥
सुभ्रूः सुकेशी सुश्रोणी सुकुचा सुद्विजानना ॥
वर्चस्विनी सुप्रतिष्ठा स्वञ्चितोद्यतगामिनी ॥
सा विवेशाश्रमपदं वीरसेनसुतप्रिया ॥
योषिद्रत्नं महाभागा दमयन्ती मनस्विनी ॥
साभिवाद्य तपोवृद्धान् विनयावनता स्थिता ॥
स्वागतं त इति प्रोक्ता तैः सर्वैस् तापसैश् च सा ॥
पूजां चास्या यथान्यायं कृत्वा तत्र तपोधनाः ॥
आस्यताम् इत्य् अथोचुस् ते ब्रूहि किं करवामहे ॥
तान् उवाच वरारोहा कच्चिद् भगवताम् इह ॥
तपस्य् अग्निषु धर्मेषु मृगपक्षिषु चानघाः ॥
कुशलं वो महाभागाः स्वधर्मचरणेषु च ॥
तैर् उक्ता कुशलं भद्रे सर्वत्रेति यशस्विनी ॥
ब्रूहि सर्वानवद्याङ्गि का त्वं किं च चिकीर्षसि ॥
दृष्ट्वैव ते परं रूपं द्युतिं च परमाम् इह ॥
विस्मयो नः समुत्पन्नः समाश्वसिहि मा शुचः ॥
अस्यारण्यस्य महती देवता वा महीभृतः ॥
अस्या नु नद्याः कल्याणि वद सत्यम् अनिन्दिते ॥
साब्रवीत् तान् ऋषीन् नाहम् अरण्यस्यास्य देवता ॥
न चाप्य् अस्य गिरेर् विप्रा न नद्या देवताप्य् अहम् ॥
मानुषीं मां विजानीत यूयं सर्वे तपोधनाः ॥
विस्तरेणाभिधास्यामि तन् मे शृणुत सर्वशः ॥
विदर्भेषु महीपालो भीमो नाम महाद्युतिः ॥
तस्य मां तनयां सर्वे जानीत द्विजसत्तमाः ॥
निषधाधिपतिर् धीमान् नलो नाम महायशाः ॥
वीरः संग्रामजिद् विद्वान् मम भर्ता विशां पतिः ॥
देवताभ्यर्चनपरो द्विजातिजनवत्सलः ॥
गोप्ता निषधवंशस्य महाभागो महाद्युतिः ॥
सत्यवाग् धर्मवित् प्राज्ञः सत्यसंधो ऽरिमर्दनः ॥
ब्रह्मण्यो दैवतपरः श्रीमान् परपुरंजयः ॥
नलो नाम नृपश्रेष्ठो देवराजसमद्युतिः ॥
मम भर्ता विशालाक्षः पूर्णेन्दुवदनो ऽरिहा ॥
आहर्ता क्रतुमुख्यानां वेदवेदाङ्गपारगः ॥
सपत्नानां मृधे हन्ता रविसोमसमप्रभः ॥
स कैश् चिन् निकृतिप्रज्ञैर् अकल्याणैर् नराधमैः ॥
आहूय पृथिवीपालः सत्यधर्मपरायणः ॥
देवने कुशलैर् जिह्मैर् जितो राज्यं वसूनि च ॥
तस्य माम् अवगच्छध्वं भार्यां राजर्षभस्य वै ॥
दमयन्तीति विख्यातां भर्तृदर्शनलालसाम् ॥
सा वनानि गिरींश् चैव सरांसि सरितस् तथा ॥
पल्वलानि च रम्याणि तथारण्यानि सर्वशः ॥
अन्वेषमाणा भर्तारं नलं रणविशारदम् ॥
महात्मानं कृतास्त्रं च विचरामीह दुःखिता ॥
कच्चिद् भगवतां पुण्यं तपोवनम् इदं नृपः ॥
भवेत् प्राप्तो नलो नाम निषधानां जनाधिपः ॥
यत्कृते ऽहम् इदं विप्राः प्रपन्ना भृशदारुणम् ॥
वनं प्रतिभयं घोरं शार्दूलमृगसेवितम् ॥
यदि कैश् चिद् अहोरात्रैर् न द्रक्ष्यामि नलं नृपम् ॥
आत्मानं श्रेयसा योक्ष्ये देहस्यास्य विमोचनात् ॥
को नु मे जीवितेनार्थस् तम् ऋते पुरुषर्षभम् ॥
कथं भविष्याम्य् अद्याहं भर्तृशोकाभिपीडिता ॥
एवं विलपतीम् एकाम् अरण्ये भीमनन्दिनीम् ॥
दमयन्तीम् अथोचुस् ते तापसाः सत्यवादिनः ॥
उदर्कस् तव कल्याणि कल्याणो भविता शुभे ॥
वयं पश्याम तपसा क्षिप्रं द्रक्ष्यसि नैषधम् ॥
निषधानाम् अधिपतिं नलं रिपुनिघातिनम् ॥
भैमि धर्मभृतां श्रेष्ठं द्रक्ष्यसे विगतज्वरम् ॥
विमुक्तं सर्वपापेभ्यः सर्वरत्नसमन्वितम् ॥
तद् एव नगरश्रेष्ठं प्रशासन्तम् अरिंदमम् ॥
द्विषतां भयकर्तारं सुहृदां शोकनाशनम् ॥
पतिं द्रक्ष्यसि कल्याणि कल्याणाभिजनं नृपम् ॥
एवम् उक्त्वा नलस्येष्टां महिषीं पार्थिवात्मजाम् ॥
अन्तर्हितास् तापसास् ते साग्निहोत्राश्रमास् तदा ॥
सा दृष्ट्वा महद् आश्चर्यं विस्मिता अभवत् तदा ॥
दमयन्त्य् अनवद्याङ्गी वीरसेननृपस्नुषा ॥
किं नु स्वप्नो मया दृष्टः को ऽयं विधिर् इहाभवत् ॥
क्व नु ते तापसाः सर्वे क्व तद् आश्रममण्डलम् ॥
क्व सा पुण्यजला रम्या नानाद्विजनिषेविता ॥
नदी ते च नगा हृद्याः फलपुष्पोपशोभिताः ॥
ध्यात्वा चिरं भीमसुता दमयन्ती शुचिस्मिता ॥
भर्तृशोकपरा दीना विवर्णवदनाभवत् ॥
sā gatvā trīn ahorātrān dadarśa paramāṅganā ||
tāpasāraṇyam atulaṃ divyakānanadarśanam ||
vasiṣṭhabhṛgvatrisamais tāpasair upaśobhitam ||
niyataiḥ saṃyatāhārair damaśaucasamanvitaiḥ ||
abbhakṣair vāyubhakṣaiś ca patrāhārais tathaiva ca ||
jitendriyair mahābhāgaiḥ svargamārgadidṛkṣubhiḥ ||
valkalājinasaṃvītair munibhiḥ saṃyatendriyaiḥ ||
tāpasādhyuṣitaṃ ramyaṃ dadarśāśramamaṇḍalam ||
sā dṛṣṭvaivāśramapadaṃ nānāmṛganiṣevitam ||
śākhāmṛgagaṇaiś caiva tāpasaiś ca samanvitam ||
subhrūḥ sukeśī suśroṇī sukucā sudvijānanā ||
varcasvinī supratiṣṭhā svañcitodyatagāminī ||
sā viveśāśramapadaṃ vīrasenasutapriyā ||
yoṣidratnaṃ mahābhāgā damayantī manasvinī ||
sābhivādya tapovṛddhān vinayāvanatā sthitā ||
svāgataṃ ta iti proktā taiḥ sarvais tāpasaiś ca sā ||
pūjāṃ cāsyā yathānyāyaṃ kṛtvā tatra tapodhanāḥ ||
āsyatām ity athocus te brūhi kiṃ karavāmahe ||
tān uvāca varārohā kaccid bhagavatām iha ||
tapasy agniṣu dharmeṣu mṛgapakṣiṣu cānaghāḥ ||
kuśalaṃ vo mahābhāgāḥ svadharmacaraṇeṣu ca ||
tair uktā kuśalaṃ bhadre sarvatreti yaśasvinī ||
brūhi sarvānavadyāṅgi kā tvaṃ kiṃ ca cikīrṣasi ||
dṛṣṭvaiva te paraṃ rūpaṃ dyutiṃ ca paramām iha ||
vismayo naḥ samutpannaḥ samāśvasihi mā śucaḥ ||
asyāraṇyasya mahatī devatā vā mahībhṛtaḥ ||
asyā nu nadyāḥ kalyāṇi vada satyam anindite ||
sābravīt tān ṛṣīn nāham araṇyasyāsya devatā ||
na cāpy asya girer viprā na nadyā devatāpy aham ||
mānuṣīṃ māṃ vijānīta yūyaṃ sarve tapodhanāḥ ||
vistareṇābhidhāsyāmi tan me śṛṇuta sarvaśaḥ ||
vidarbheṣu mahīpālo bhīmo nāma mahādyutiḥ ||
tasya māṃ tanayāṃ sarve jānīta dvijasattamāḥ ||
niṣadhādhipatir dhīmān nalo nāma mahāyaśāḥ ||
vīraḥ saṃgrāmajid vidvān mama bhartā viśāṃ patiḥ ||
devatābhyarcanaparo dvijātijanavatsalaḥ ||
goptā niṣadhavaṃśasya mahābhāgo mahādyutiḥ ||
satyavāg dharmavit prājñaḥ satyasaṃdho 'rimardanaḥ ||
brahmaṇyo daivataparaḥ śrīmān parapuraṃjayaḥ ||
nalo nāma nṛpaśreṣṭho devarājasamadyutiḥ ||
mama bhartā viśālākṣaḥ pūrṇenduvadano 'rihā ||
āhartā kratumukhyānāṃ vedavedāṅgapāragaḥ ||
sapatnānāṃ mṛdhe hantā ravisomasamaprabhaḥ ||
sa kaiś cin nikṛtiprajñair akalyāṇair narādhamaiḥ ||
āhūya pṛthivīpālaḥ satyadharmaparāyaṇaḥ ||
devane kuśalair jihmair jito rājyaṃ vasūni ca ||
tasya mām avagacchadhvaṃ bhāryāṃ rājarṣabhasya vai ||
damayantīti vikhyātāṃ bhartṛdarśanalālasām ||
sā vanāni girīṃś caiva sarāṃsi saritas tathā ||
palvalāni ca ramyāṇi tathāraṇyāni sarvaśaḥ ||
anveṣamāṇā bhartāraṃ nalaṃ raṇaviśāradam ||
mahātmānaṃ kṛtāstraṃ ca vicarāmīha duḥkhitā ||
kaccid bhagavatāṃ puṇyaṃ tapovanam idaṃ nṛpaḥ ||
bhavet prāpto nalo nāma niṣadhānāṃ janādhipaḥ ||
yatkṛte 'ham idaṃ viprāḥ prapannā bhṛśadāruṇam ||
vanaṃ pratibhayaṃ ghoraṃ śārdūlamṛgasevitam ||
yadi kaiś cid ahorātrair na drakṣyāmi nalaṃ nṛpam ||
ātmānaṃ śreyasā yokṣye dehasyāsya vimocanāt ||
ko nu me jīvitenārthas tam ṛte puruṣarṣabham ||
kathaṃ bhaviṣyāmy adyāhaṃ bhartṛśokābhipīḍitā ||
evaṃ vilapatīm ekām araṇye bhīmanandinīm ||
damayantīm athocus te tāpasāḥ satyavādinaḥ ||
udarkas tava kalyāṇi kalyāṇo bhavitā śubhe ||
vayaṃ paśyāma tapasā kṣipraṃ drakṣyasi naiṣadham ||
niṣadhānām adhipatiṃ nalaṃ ripunighātinam ||
bhaimi dharmabhṛtāṃ śreṣṭhaṃ drakṣyase vigatajvaram ||
vimuktaṃ sarvapāpebhyaḥ sarvaratnasamanvitam ||
tad eva nagaraśreṣṭhaṃ praśāsantam ariṃdamam ||
dviṣatāṃ bhayakartāraṃ suhṛdāṃ śokanāśanam ||
patiṃ drakṣyasi kalyāṇi kalyāṇābhijanaṃ nṛpam ||
evam uktvā nalasyeṣṭāṃ mahiṣīṃ pārthivātmajām ||
antarhitās tāpasās te sāgnihotrāśramās tadā ||
sā dṛṣṭvā mahad āścaryaṃ vismitā abhavat tadā ||
damayanty anavadyāṅgī vīrasenanṛpasnuṣā ||
kiṃ nu svapno mayā dṛṣṭaḥ ko 'yaṃ vidhir ihābhavat ||
kva nu te tāpasāḥ sarve kva tad āśramamaṇḍalam ||
kva sā puṇyajalā ramyā nānādvijaniṣevitā ||
nadī te ca nagā hṛdyāḥ phalapuṣpopaśobhitāḥ ||
dhyātvā ciraṃ bhīmasutā damayantī śucismitā ||
bhartṛśokaparā dīnā vivarṇavadanābhavat ||
Having journeyed three days and nights, Damayanti saw an incomparable forest of ascetics, resembling a divine grove. There lived hermits like Vasishtha, Bhrigu, and Atri — restrained, pure, subsisting on water, on air, or on leaves, clad in bark and hides, longing for the path to heaven. Damayanti entered the ashram, bowed to the elders in austerity, and was greeted with welcome. They received her respectfully and asked what they might do for her. She asked whether their austerities, their sacred fires, their dharma, the beasts and birds, and the fulfillment of their duties were all well. The ascetics answered that all was well, and, struck by her beauty, asked who she was — a goddess of the forest, of the mountain, or of the river. Damayanti said: 'I am not a goddess but a human woman. I am the daughter of Bhima, king of Vidarbha, and the wife of Nala, king of the Nishadhas, a great hero, versed in dharma, a reverer of gods and brahmins. He was challenged by deceivers and lost his kingdom and his wealth. I, known as Damayanti, search for him through forests, mountains, lakes, and rivers. If within a few days I do not see Nala, I shall part with this body — for what use is life to me without this best of men?' Then the truthful ascetics said to her: 'Your end will be auspicious, lovely one. By the power of our austerity we see: soon you will see Nala, king of the Nishadhas, free from affliction, cleansed of all evil, possessed of treasures once more, ruling his city again, striking fear into his enemies and destroying the grief of his friends.' Having said this to Nala's beloved wife, the ascetics, together with their fires and their ashram, vanished. Damayanti was astonished: 'Was this a dream? What fate is this? Where are the ascetics, where is the ashram, where is the sacred river and the trees?' Reflecting long, she again grew pale with grief for her husband.'
d3158f2686bb · 发布于 2026年7月16日 16:58:37 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
The ashram appears as a mercy amid chaos. The prophecy does not remove Damayanti's road, but gives her something to hold on to: beneath the visible collapse, Nala's fate is moving toward purification.