ततो विराटः कौन्तेयान् अतिमानुषविक्रमान् ॥
अर्चयाम् आस वित्तेन मानेन च महारथान् ॥
विराट उवाच
यथैव मम रत्नानि युष्माकं तानि वै तथा ॥
कार्यं कुरुत तैः सर्वे यथाकामं यथासुखम् ॥
ददान्य् अलंकृताः कन्या वसूनि विविधानि च ॥
मनसश् चाप्य् अभिप्रेतं यद् वः शत्रुनिबर्हणाः ॥
युष्माकं विक्रमाद् अद्य मुक्तो ऽहं स्वस्तिमान् इह ॥
तस्माद् भवन्तो मत्स्यानाम् ईश्वराः सर्व एव हि ॥
वैशंपायन उवाच
तथाभिवादिनं मत्स्यं कौरवेयाः पृथक् पृथक् ॥
ऊचुः प्राञ्जलयः सर्वे युधिष्ठिरपुरोगमाः ॥
प्रतिनन्दाम ते वाक्यं सर्वं चैव विशां पते ॥
एतेनैव प्रतीताः स्मो यत् त्वं मुक्तो ऽद्य शत्रुभिः ॥
अथाब्रवीत् प्रीतमना मत्स्यराजो युधिष्ठिरम् ॥
पुनर् एव महाबाहुर् विराटो राजसत्तमः ॥
एहि त्वाम् अभिषेक्ष्यामि मत्स्यराजो ऽस्तु नो भवान् ॥
मनसश् चाप्य् अभिप्रेतं यत् ते शत्रुनिबर्हण ॥
तत् ते ऽहं संप्रदास्यामि सर्वम् अर्हति नो भवान् ॥
रत्नानि गाः सुवर्णं च मणिमुक्तम् अथापि वा ॥
वैयाघ्रपद्य विप्रेन्द्र सर्वथैव नमो ऽस्तु ते ॥
त्वत्कृते ह्य् अद्य पश्यामि राज्यम् आत्मानम् एव च ॥
यतश् च जातः संरम्भः स च शत्रुर् वशं गतः ॥
ततो युधिष्ठिरो मत्स्यं पुनर् एवाभ्यभाषत ॥
प्रतिनन्दामि ते वाक्यं मनोज्ञं मत्स्य भाषसे ॥
आनृशंस्यपरो नित्यं सुसुखः सततं भव ॥
गच्छन्तु दूतास् त्वरितं नगरं तव पार्थिव ॥
सुहृदां प्रियम् आख्यातुं घोषयन्तु च ते जयम् ॥
tato virāṭaḥ kaunteyān atimānuṣavikramān ||
arcayām āsa vittena mānena ca mahārathān ||
virāṭa uvāca
yathaiva mama ratnāni yuṣmākaṃ tāni vai tathā ||
kāryaṃ kuruta taiḥ sarve yathākāmaṃ yathāsukham ||
dadāny alaṃkṛtāḥ kanyā vasūni vividhāni ca ||
manasaś cāpy abhipretaṃ yad vaḥ śatrunibarhaṇāḥ ||
yuṣmākaṃ vikramād adya mukto 'haṃ svastimān iha ||
tasmād bhavanto matsyānām īśvarāḥ sarva eva hi ||
vaiśaṃpāyana uvāca
tathābhivādinaṃ matsyaṃ kauraveyāḥ pṛthak pṛthak ||
ūcuḥ prāñjalayaḥ sarve yudhiṣṭhirapurogamāḥ ||
pratinandāma te vākyaṃ sarvaṃ caiva viśāṃ pate ||
etenaiva pratītāḥ smo yat tvaṃ mukto 'dya śatrubhiḥ ||
athābravīt prītamanā matsyarājo yudhiṣṭhiram ||
punar eva mahābāhur virāṭo rājasattamaḥ ||
ehi tvām abhiṣekṣyāmi matsyarājo 'stu no bhavān ||
manasaś cāpy abhipretaṃ yat te śatrunibarhaṇa ||
tat te 'haṃ saṃpradāsyāmi sarvam arhati no bhavān ||
ratnāni gāḥ suvarṇaṃ ca maṇimuktam athāpi vā ||
vaiyāghrapadya viprendra sarvathaiva namo 'stu te ||
tvatkṛte hy adya paśyāmi rājyam ātmānam eva ca ||
yataś ca jātaḥ saṃrambhaḥ sa ca śatrur vaśaṃ gataḥ ||
tato yudhiṣṭhiro matsyaṃ punar evābhyabhāṣata ||
pratinandāmi te vākyaṃ manojñaṃ matsya bhāṣase ||
ānṛśaṃsyaparo nityaṃ susukhaḥ satataṃ bhava ||
gacchantu dūtās tvaritaṃ nagaraṃ tava pārthiva ||
suhṛdāṃ priyam ākhyātuṃ ghoṣayantu ca te jayam ||
Then Virata honored the sons of Kunti, those great chariot-warriors of superhuman valor, with wealth and esteem. Virata said: 'Just as my jewels are mine, so are they yours. All of you, use them as you wish and as pleases you. I shall give adorned maidens, various riches, and whatever is dear to your hearts, destroyers of enemies. Through your valor I am today freed and safe here; therefore all of you are lords of the Matsyas.' Vaishampayana said: 'When Matsya spoke thus, the Kauravas, each separately, all with joined palms, led by Yudhishthira, said: "We rejoice at your words, lord of the people, and are content already in this alone, that you are today freed from your enemies." Then the king of the Matsyas, glad at heart, spoke once more to Yudhishthira — the mighty-armed Virata, best of kings: "Come, I shall anoint you; be our king of the Matsyas. And whatever is dear to your heart, destroyer of foes, I shall give you all of it; you deserve it from us. Jewels, cows, gold, pearls and gems — Vaiyaghrapadya, best of the twice-born, in every way homage to you. Because of you I see today both my kingdom and myself, and the enemy who provoked this fury has fallen into my power." Then Yudhishthira spoke again to Matsya: "I welcome your words; you speak graciously, Matsya. Be ever devoted to compassion and forever content. Let swift messengers go quickly to your city, O king, to tell your dear ones the good news and proclaim your victory."'
d77c7b12af65 · 发布于 2026年7月16日 18:23:49 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
Yudhishthira does not claim the fruits of victory for himself. He accepts the gratitude offered but turns the joy back toward the king and his people: a true ruler does not exploit another's misfortune for his own gain.