वैशंपायन उवाच
ततो राज्ञः सुतो ज्येष्ठः प्राविशत् पृथिवींजयः ॥
सो ऽभिवाद्य पितुः पादौ धर्मराजम् अपश्यत ॥
स तं रुधिरसंसिक्तम् अनेकाग्रम् अनागसम् ॥
भूमाव् आसीनम् एकान्ते सैरन्ध्र्या समुपस्थितम् ॥
ततः पप्रच्छ पितरं त्वरमाण इवोत्तरः ॥
केनायं ताडितो राजन् केन पापम् इदं कृतम् ॥
विराट उवाच
मयायं ताडितो जिह्मो न चाप्य् एतावद् अर्हति ॥
प्रशस्यमाने यः शूरे त्वयि षण्ढं प्रशंसति ॥
उत्तर उवाच
अकार्यं ते कृतं राजन् क्षिप्रम् एव प्रसाद्यताम् ॥
मा त्वा ब्रह्मविषं घोरं समूलम् अपि निर्दहेत् ॥
वैशंपायन उवाच
स पुत्रस्य वचः श्रुत्वा विराटो राष्ट्रवर्धनः ॥
क्षमयाम् आस कौन्तेयं भस्मच्छन्नम् इवानलम् ॥
क्षमयन्तं तु राजानं पाण्डवः प्रत्यभाषत ॥
चिरं क्षान्तम् इदं राजन् न मन्युर् विद्यते मम ॥
यदि ह्य् एतत् पतेद् भूमौ रुधिरं मम नस्ततः ॥
सराष्ट्रस् त्वं महाराज विनश्येथा न संशयः ॥
न दूषयामि ते राजन् यच् च हन्याद् अदूषकम् ॥
बलवन्तं महाराज क्षिप्रं दारुणम् आप्नुयात् ॥
शोणिते तु व्यतिक्रान्ते प्रविवेश बृहन्नडा ॥
अभिवाद्य विराटं च कङ्कं चाप्य् उपतिष्ठत ॥
vaiśaṃpāyana uvāca
tato rājñaḥ suto jyeṣṭhaḥ prāviśat pṛthivīṃjayaḥ ||
so 'bhivādya pituḥ pādau dharmarājam apaśyata ||
sa taṃ rudhirasaṃsiktam anekāgram anāgasam ||
bhūmāv āsīnam ekānte sairandhryā samupasthitam ||
tataḥ papraccha pitaraṃ tvaramāṇa ivottaraḥ ||
kenāyaṃ tāḍito rājan kena pāpam idaṃ kṛtam ||
virāṭa uvāca
mayāyaṃ tāḍito jihmo na cāpy etāvad arhati ||
praśasyamāne yaḥ śūre tvayi ṣaṇḍhaṃ praśaṃsati ||
uttara uvāca
akāryaṃ te kṛtaṃ rājan kṣipram eva prasādyatām ||
mā tvā brahmaviṣaṃ ghoraṃ samūlam api nirdahet ||
vaiśaṃpāyana uvāca
sa putrasya vacaḥ śrutvā virāṭo rāṣṭravardhanaḥ ||
kṣamayām āsa kaunteyaṃ bhasmacchannam ivānalam ||
kṣamayantaṃ tu rājānaṃ pāṇḍavaḥ pratyabhāṣata ||
ciraṃ kṣāntam idaṃ rājan na manyur vidyate mama ||
yadi hy etat pated bhūmau rudhiraṃ mama nastataḥ ||
sarāṣṭras tvaṃ mahārāja vinaśyethā na saṃśayaḥ ||
na dūṣayāmi te rājan yac ca hanyād adūṣakam ||
balavantaṃ mahārāja kṣipraṃ dāruṇam āpnuyāt ||
śoṇite tu vyatikrānte praviveśa bṛhannaḍā ||
abhivādya virāṭaṃ ca kaṅkaṃ cāpy upatiṣṭhata ||
Vaishampayana said: 'Then the king's eldest son, Uttara, conqueror of the earth, entered. Having bowed to his father's feet, he saw Dharmaraja: innocent, bloodstained, with a distracted look, sitting apart on the ground, with Sairandhri standing beside him. Uttara hastily asked his father, "Who struck him, O king? Who did this evil?" Virata said, "I struck this crooked one; he does not even deserve that much. When you, the hero, were being praised, he praised a eunuch." Uttara said, "You have done wrong, O king. Quickly appease him, lest the terrible poison of a brahmin burn you to the root." Having heard his son's words, Virata, increaser of the kingdom, asked forgiveness of Kaunteya, who was hidden like a fire covered with ashes. As the king asked forgiveness, the Pandava replied, "This has long been forgiven, O king; I hold no anger. But if this blood of mine had fallen from my nose to the ground, you, great king, would have perished together with your kingdom, without doubt. I do not blame you, O king. But whoever strikes an innocent and strong man quickly meets a terrible fate." When the blood had been cleared away, Brihannada entered; having bowed to Virata and to Kanka, she took her place beside them.'
c8a8a26712ea · 发布于 2026年7月16日 18:42:56 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
Uttara sees for the first time who was truly humiliated at court. Yudhishthira's mercy saves Virata before Virata even understands from whom he was saved.