वैशंपायन उवाच
गते तु विदुरे राजन्न् आश्रमं पाण्डवान् प्रति ॥
धृतराष्ट्रो महाप्राज्ञः पर्यतप्यत भारत ॥
स सभाद्वारम् आगम्य विदुरस्मारमोहितः ॥
समक्षं पार्थिवेन्द्राणां पपाताविष्टचेतनः ॥
स तु लब्ध्वा पुनः संज्ञां समुत्थाय महीतलात् ॥
समीपोपस्थितं राजा संजयं वाक्यम् अब्रवीत् ॥
भ्राता मम सुहृच् चैव साक्षाद् धर्म इवापरः ॥
तस्य स्मृत्वाद्य सुभृशं हृदयं दीर्यतीव मे ॥
तम् आनयस्व धर्मज्ञं मम भ्रातरम् आशु वै ॥
इति ब्रुवन् स नृपतिः करुणं पर्यदेवयत् ॥
पश्चात्तापाभिसंतप्तो विदुरस्मारकर्शितः ॥
भ्रातृस्नेहाद् इदं राजन् संजयं वाक्यम् अब्रवीत् ॥
गच्छ संजय जानीहि भ्रातरं विदुरं मम ॥
यदि जीवति रोषेण मया पापेन निर्धुतः ॥
न हि तेन मम भ्रात्रा सुसूक्ष्मम् अपि किं चन ॥
व्यलीकं कृतपूर्वं मे प्राज्ञेनामितबुद्धिना ॥
स व्यलीकं कथं प्राप्तो मत्तः परमबुद्धिमान् ॥
न जह्याज् जीवितं प्राज्ञस् तं गच्छानय संजय ॥
तस्य तद् वचनं श्रुत्वा राज्ञस् तम् अनुमान्य च ॥
संजयो बाढम् इत्य् उक्त्वा प्राद्रवत् काम्यकं वनम् ॥
vaiśaṃpāyana uvāca
gate tu vidure rājann āśramaṃ pāṇḍavān prati ||
dhṛtarāṣṭro mahāprājñaḥ paryatapyata bhārata ||
sa sabhādvāram āgamya vidurasmāramohitaḥ ||
samakṣaṃ pārthivendrāṇāṃ papātāviṣṭacetanaḥ ||
sa tu labdhvā punaḥ saṃjñāṃ samutthāya mahītalāt ||
samīpopasthitaṃ rājā saṃjayaṃ vākyam abravīt ||
bhrātā mama suhṛc caiva sākṣād dharma ivāparaḥ ||
tasya smṛtvādya subhṛśaṃ hṛdayaṃ dīryatīva me ||
tam ānayasva dharmajñaṃ mama bhrātaram āśu vai ||
iti bruvan sa nṛpatiḥ karuṇaṃ paryadevayat ||
paścāttāpābhisaṃtapto vidurasmārakarśitaḥ ||
bhrātṛsnehād idaṃ rājan saṃjayaṃ vākyam abravīt ||
gaccha saṃjaya jānīhi bhrātaraṃ viduraṃ mama ||
yadi jīvati roṣeṇa mayā pāpena nirdhutaḥ ||
na hi tena mama bhrātrā susūkṣmam api kiṃ cana ||
vyalīkaṃ kṛtapūrvaṃ me prājñenāmitabuddhinā ||
sa vyalīkaṃ kathaṃ prāpto mattaḥ paramabuddhimān ||
na jahyāj jīvitaṃ prājñas taṃ gacchānaya saṃjaya ||
tasya tad vacanaṃ śrutvā rājñas tam anumānya ca ||
saṃjayo bāḍham ity uktvā prādravat kāmyakaṃ vanam ||
When Vidura had departed for the hermitage of the Pandavas, wise Dhritarashtra, O Bharata, fell into deep anguish. Approaching the doors of the assembly hall, bewildered by the memory of Vidura, he collapsed before the assembled kings, his mind overwhelmed. Regaining consciousness and rising, the king said to Sanjaya, who stood nearby: "My brother and friend is like Dharma himself in another form. Remembering him now, I feel my heart is breaking. Quickly bring to me my brother, the knower of dharma." Thus consumed by remorse and wasted by memory of Vidura, the king, out of brotherly love, said to Sanjaya: "Go, Sanjaya, find out about my brother Vidura -- whether he still lives, after I, sinful as I am, drove him away in anger. That wise brother of boundless intellect never did me even the smallest wrong. How, then, did he, of supreme understanding, ever meet with wrong at my hands? May the wise one not abandon his life -- go and bring him." Having heard the king's word and agreed to it, Sanjaya said, "So be it," and hastened to the Kamyaka forest.
e16b98b5bf05 · published Jul 16, 2026, 4:33:28 PM UTC
Available inRUENPage between verses with
Dhritarashtra's remorse is sincere, yet it comes too late and remains incomplete. He suffers the loss of Vidura, but the cause of that loss is his own refusal of truth. So a person may love wisdom -- until it demands that he change.