Mahabharata
Yavakrīta-vadha-parva (The Death of Yavakrita)3.137.1-8
3254 / 15823
Mahabharata · 3.137.1-8
Devanāgarī

लोमश उवाच
चङ्क्रम्यमाणः स तदा यवक्रीर् अकुतोभयः ॥
जगाम माधवे मासि रैभ्याश्रमपदं प्रति ॥
स ददर्शाश्रमे पुण्ये पुष्पितद्रुमभूषिते ॥
विचरन्तीं स्नुषां तस्य किंनरीम् इव भारत ॥
यवक्रीस् ताम् उवाचेदम् उपतिष्ठस्व माम् इति ॥
निर्लज्जो लज्जया युक्तां कामेन हृतचेतनः ॥
सा तस्य शीलम् आज्ञाय तस्माच् छापाच् च बिभ्यती ॥
तेजस्वितां च रैभ्यस्य तथेत्य् उक्त्वा जगाम सा ॥
तत एकान्तम् उन्नीय मज्जयाम् आस भारत ॥
आजगाम तदा रैभ्यः स्वम् आश्रमम् अरिंदम ॥
रुदन्तीं च स्नुषां दृष्ट्वा भार्याम् आर्तां परावसोः ॥
सान्त्वयञ् श्लक्ष्णया वाचा पर्यपृच्छद् युधिष्ठिर ॥
सा तस्मै सर्वम् आचष्ट यवक्रीभाषितं शुभा ॥
प्रत्युक्तं च यवक्रीतं प्रेक्षापूर्वं तदात्मना ॥
शृण्वानस्यैव रैभ्यस्य यवक्रीतविचेष्टितम् ॥
दहन्न् इव तदा चेतः क्रोधः समभवन् महान् ॥

Transliteration (IAST)

lomaśa uvāca
caṅkramyamāṇaḥ sa tadā yavakrīr akutobhayaḥ ||
jagāma mādhave māsi raibhyāśramapadaṃ prati ||
sa dadarśāśrame puṇye puṣpitadrumabhūṣite ||
vicarantīṃ snuṣāṃ tasya kiṃnarīm iva bhārata ||
yavakrīs tām uvācedam upatiṣṭhasva mām iti ||
nirlajjo lajjayā yuktāṃ kāmena hṛtacetanaḥ ||
sā tasya śīlam ājñāya tasmāc chāpāc ca bibhyatī ||
tejasvitāṃ ca raibhyasya tathety uktvā jagāma sā ||
tata ekāntam unnīya majjayām āsa bhārata ||
ājagāma tadā raibhyaḥ svam āśramam ariṃdama ||
rudantīṃ ca snuṣāṃ dṛṣṭvā bhāryām ārtāṃ parāvasoḥ ||
sāntvayañ ślakṣṇayā vācā paryapṛcchad yudhiṣṭhira ||
sā tasmai sarvam ācaṣṭa yavakrībhāṣitaṃ śubhā ||
pratyuktaṃ ca yavakrītaṃ prekṣāpūrvaṃ tadātmanā ||
śṛṇvānasyaiva raibhyasya yavakrītaviceṣṭitam ||
dahann iva tadā cetaḥ krodhaḥ samabhavan mahān ||

Word-by-word
SanskritIASTMeaning
लोमश उवाच चङ्क्रम्यमाणः स तदा यवक्रीर् अकुतोभयः ॥ जगाम माधवे मासि रैभ्याश्रमपदं प्रति ॥ स ददर्शाश्रमे पुण्ये पुष्पितद्रुमभूषिते ॥ विचरन्तीं स्नुषां तस्य किंनरीम् इव भारत ॥ यवक्रीस् ताम् उवाचेदम् उपतिष्ठस्व माम् इति ॥ निर्लज्जो लज्जया युक्तां कामेन हृतचेतनः ॥ सा तस्य शीलम् आज्ञाय तस्माच् छापाच् च बिभ्यती ॥ तेजस्वितां च रैभ्यस्य तथेत्य् उक्त्वा जगाम सा ॥ तत एकान्तम् उन्नीय मज्जयाम् आस भारत ॥ आजगाम तदा रैभ्यः स्वम् आश्रमम् अरिंदम ॥ रुदन्तीं च स्नुषां दृष्ट्वा भार्याम् आर्तां परावसोः ॥ सान्त्वयञ् श्लक्ष्णया वाचा पर्यपृच्छद् युधिष्ठिर ॥ सा तस्मै सर्वम् आचष्ट यवक्रीभाषितं शुभा ॥ प्रत्युक्तं च यवक्रीतं प्रेक्षापूर्वं तदात्मना ॥ शृण्वानस्यैव रैभ्यस्य यवक्रीतविचेष्टितम् ॥ दहन्न् इव तदा चेतः क्रोधः समभवन् महान् ॥lomaśa uvāca caṅkramyamāṇaḥ sa tadā yavakrīr akutobhayaḥ || jagāma mādhave māsi raibhyāśramapadaṃ prati || sa dadarśāśrame puṇye puṣpitadrumabhūṣite || vicarantīṃ snuṣāṃ tasya kiṃnarīm iva bhārata || yavakrīs tām uvācedam upatiṣṭhasva mām iti || nirlajjo lajjayā yuktāṃ kāmena hṛtacetanaḥ || sā tasya śīlam ājñāya tasmāc chāpāc ca bibhyatī || tejasvitāṃ ca raibhyasya tathety uktvā jagāma sā || tata ekāntam unnīya majjayām āsa bhārata || ājagāma tadā raibhyaḥ svam āśramam ariṃdama || rudantīṃ ca snuṣāṃ dṛṣṭvā bhāryām ārtāṃ parāvasoḥ || sāntvayañ ślakṣṇayā vācā paryapṛcchad yudhiṣṭhira || sā tasmai sarvam ācaṣṭa yavakrībhāṣitaṃ śubhā || pratyuktaṃ ca yavakrītaṃ prekṣāpūrvaṃ tadātmanā || śṛṇvānasyaiva raibhyasya yavakrītaviceṣṭitam || dahann iva tadā cetaḥ krodhaḥ samabhavan mahān ||Lomasha relates that once, the fearless Yavakri, wandering in the month of Madhava, went toward the hermitage of Raibhya; in the sacred ashram, adorned with flowering trees, he saw his daughter-in-law walking about like a kinnari; the shameless Yavakri, his mind stolen away by desire, told the modest woman to attend upon him; she, knowing his nature and fearing both his curse and the power of Raibhya, said "so be it" and went; leading him into seclusion, she plunged him into the water; then Raibhya returned to his own ashram; seeing his weeping daughter-in-law, the grieving wife of Paravasu, he comforted her with gentle words and questioned her; the lovely woman told him everything Yavakri had said, and how she had answered him with careful forethought; as Raibhya listened to the account of Yavakri's deed, a great anger arose in him, as though burning his heart.
Translation

Lomasha said: 'Once, the fearless Yavakri, wandering in the month of Madhava, made his way to the hermitage of Raibhya. In the sacred ashram, adorned with flowering trees, he saw his daughter-in-law walking about like a kinnari, O Bharata. Shameless, his mind stolen away by desire, Yavakri said to the modest woman: "Attend upon me." Knowing his nature, and fearing both his curse and the power of Raibhya, she said: "So be it," and departed. Then, leading him into seclusion, she plunged him into the water, O Bharata. At that moment Raibhya, the scorcher of foes, came to his own ashram. Seeing his weeping daughter-in-law, the grieving wife of Paravasu, he comforted her with gentle words and questioned her, O Yudhishthira. The lovely woman told him everything -- what Yavakri had said, and how she, having thought it over carefully, had answered him. As Raibhya listened to the account of Yavakri's deed, a great anger arose in him, as though burning his heart.'

Version

03d3644a52d1 · published Jul 16, 2026, 5:06:20 PM UTC

Available inRUEN

Page between verses with