ततो जनपदं प्राप्य कृष्णा राजानम् अब्रवीत् ॥
पश्यैकपद्यो दृश्यन्ते क्षेत्राणि विविधानि च ॥
व्यक्तं दूरे विराटस्य राजधानी भविष्यति ॥
वसामेह परां रात्रिं बलवान् मे परिश्रमः ॥
युधिष्ठिर उवाच
धनंजय समुद्यम्य पाञ्चालीं वह भारत ॥
राजधान्यां निवत्स्यामो विमुक्ताश् च वनादितः ॥
वैशंपायन उवाच
ताम् आदायार्जुनस् तूर्णं द्रौपदीं गजराड् इव ॥
संप्राप्य नगराभ्याशम् अवतारयद् अर्जुनः ॥
tato janapadaṃ prāpya kṛṣṇā rājānam abravīt ||
paśyaikapadyo dṛśyante kṣetrāṇi vividhāni ca ||
vyaktaṃ dūre virāṭasya rājadhānī bhaviṣyati ||
vasāmeha parāṃ rātriṃ balavān me pariśramaḥ ||
yudhiṣṭhira uvāca
dhanaṃjaya samudyamya pāñcālīṃ vaha bhārata ||
rājadhānyāṃ nivatsyāmo vimuktāś ca vanāditaḥ ||
vaiśaṃpāyana uvāca
tām ādāyārjunas tūrṇaṃ draupadīṃ gajarāḍ iva ||
saṃprāpya nagarābhyāśam avatārayad arjunaḥ ||
Having reached the inhabited country, Krishna [Draupadi] said to the king: "Look, solitary paths and various fields are coming into view. It is clear that Virata's capital is now not far off. Let us spend this last night here: I am very weary." Yudhishthira said: "Dhananjaya, lift up Panchali and carry her, O Bharata. We shall settle in the capital, free at last from the forest." Vaishampayana said: "Arjuna quickly took up Draupadi, like a lord of elephants, reached the outskirts of the city, and set her down."
296c86dd0c48 · प्रकाशित 16 जुल॰ 2026, 5:58:59 pm UTC
उपलब्ध भाषाएँRUENश्लोक बदलें इन कुंजियों से
Draupadi's weariness is named plainly. The heroes' greatness does not erase the body's limits: the path of dharma passes through tired feet and the need to support one who is dear.