ताम् अश्रुपरिपूर्णाक्षीं विलपन्तीं तथा बहु ॥
राजमाताब्रवीद् आर्तां भैमीम् आर्ततरा स्वयम् ॥
वसस्व मयि कल्याणि प्रीतिर् मे त्वयि वर्तते ॥
मृगयिष्यन्ति ते भद्रे भर्तारं पुरुषा मम ॥
अथ वा स्वयम् आगच्छेत् परिधावन्न् इतस् ततः ॥
इहैव वसती भद्रे भर्तारम् उपलप्स्यसे ॥
राजमातुर् वचः श्रुत्वा दमयन्ती वचो ऽब्रवीत् ॥
समयेनोत्सहे वस्तुं त्वयि वीरप्रजायिनि ॥
उच्छिष्टं नैव भुञ्जीयां न कुर्यां पादधावनम् ॥
न चाहं पुरुषान् अन्यान् संभाषेयं कथं चन ॥
प्रार्थयेद् यदि मां कश् चिद् दण्ड्यस् ते स पुमान् भवेत् ॥
भर्तुर् अन्वेषणार्थं तु पश्येयं ब्राह्मणान् अहम् ॥
यद्य् एवम् इह कर्तव्यं वसाम्य् अहम् असंशयम् ॥
अतो ऽन्यथा न मे वासो वर्तते हृदये क्व चित् ॥
तां प्रहृष्टेन मनसा राजमातेदम् अब्रवीत् ॥
सर्वम् एतत् करिष्यामि दिष्ट्या ते व्रतम् ईदृशम् ॥
एवम् उक्त्वा ततो भैमीं राजमाता विशां पते ॥
उवाचेदं दुहितरं सुनन्दां नाम भारत ॥
सैरन्ध्रीम् अभिजानीष्व सुनन्दे देवरूपिणीम् ॥
एतया सह मोदस्व निरुद्विग्नमनाः स्वयम् ॥
tām aśruparipūrṇākṣīṃ vilapantīṃ tathā bahu ||
rājamātābravīd ārtāṃ bhaimīm ārtatarā svayam ||
vasasva mayi kalyāṇi prītir me tvayi vartate ||
mṛgayiṣyanti te bhadre bhartāraṃ puruṣā mama ||
atha vā svayam āgacchet paridhāvann itas tataḥ ||
ihaiva vasatī bhadre bhartāram upalapsyase ||
rājamātur vacaḥ śrutvā damayantī vaco 'bravīt ||
samayenotsahe vastuṃ tvayi vīraprajāyini ||
ucchiṣṭaṃ naiva bhuñjīyāṃ na kuryāṃ pādadhāvanam ||
na cāhaṃ puruṣān anyān saṃbhāṣeyaṃ kathaṃ cana ||
prārthayed yadi māṃ kaś cid daṇḍyas te sa pumān bhavet ||
bhartur anveṣaṇārthaṃ tu paśyeyaṃ brāhmaṇān aham ||
yady evam iha kartavyaṃ vasāmy aham asaṃśayam ||
ato 'nyathā na me vāso vartate hṛdaye kva cit ||
tāṃ prahṛṣṭena manasā rājamātedam abravīt ||
sarvam etat kariṣyāmi diṣṭyā te vratam īdṛśam ||
evam uktvā tato bhaimīṃ rājamātā viśāṃ pate ||
uvācedaṃ duhitaraṃ sunandāṃ nāma bhārata ||
sairandhrīm abhijānīṣva sunande devarūpiṇīm ||
etayā saha modasva nirudvignamanāḥ svayam ||
The queen mother, herself deeply moved, said to the weeping Bhaimi: "Live with me, fair one. You are dear to me. My people will search for your husband; perhaps he himself, wandering about, will come here, and living here you will find him." Damayanti answered: "O mother of heroes, I can live with you on this condition: I will not eat leftover food, I will not wash anyone's feet, and I will not speak in any way with strange men. If anyone should solicit me, that man must be punished. But in order to search for my husband, I must be allowed to see brahmins. If this can be granted, I will stay without doubt; otherwise my heart does not permit me to live here." The queen mother said joyfully: "I will do all of this. It is fortunate that your vow is such." Having said this to Bhaimi, she then said to her daughter, Sunanda: "Know this sairandhri, who is like a goddess. Rejoice together with her, and be at ease."
50f4e0189f46 · 发布于 2026年7月16日 16:58:37 UTC
可用语言RUEN用方向键翻颂
Damayanti accepts shelter, but she does not surrender her inner freedom. Her conditions safeguard her purity, the purpose of her search, and the memory of her marriage.