摩诃婆罗多
Balarāma-paridevana-parva (Balarama's Grief in Prabhasa)3.119.14-22
3199 / 15823
摩诃婆罗多 · 3.119.14-22
天城文

यो ऽयं परेषां पृतनां समृद्धां; निरायुधो दीर्घभुजो निहन्यात् ॥
श्रुत्वैव शब्दं हि वृकोदरस्य; मुञ्चन्ति सैन्यानि शकृत् समूत्रम् ॥
स क्षुत्पिपासाध्वकृशस् तरस्वी; समेत्य नानायुधबाणपाणिः ॥
वने स्मरन् वासम् इमं सुघोरं; शेषं न कुर्याद् इति निश्चितं मे ॥
न ह्य् अस्य वीर्येण बलेन कश् चित्; समः पृथिव्यां भविता नरेषु ॥
शीतोष्णवातातपकर्शिताङ्गो; न शेषम् आजाव् असुहृत्सु कुर्यात् ॥
प्राच्यां नृपान् एकरथेन जित्वा; वृकोदरः सानुचरान् रणेषु ॥
स्वस्त्यागमद् यो ऽतिरथस् तरस्वी; सो ऽयं वने क्लिश्यति चीरवासाः ॥
यो दन्तकूरे व्यजयन् नृदेवान्; समागतान् दाक्षिणात्यान् महीपान् ॥
तं पश्यतेमं सहदेवम् अद्य; तपस्विनं तापसवेषरूपम् ॥
यः पार्थिवान् एकरथेन वीरो; दिशं प्रतीचीं प्रति युद्धशौण्डः ॥
सो ऽयं वने मूलफलेन जीवञ्; जटी चरत्य् अद्य मलाचिताङ्गः ॥
सत्रे समृद्धे ऽति रथस्य राज्ञो; वेदीतलाद् उत्पतिता सुता या ॥
सेयं वने वासम् इमं सुदुःखं; कथं सहत्य् अद्य सती सुखार्हा ॥
त्रिवर्गमुख्यस्य समीरणस्य; देवेश्वरस्याप्य् अथ वाश्विनोश् च ॥
एषां सुराणां तनयाः कथं नु; वने चरन्त्य् अल्पसुखाः सुखार्हाः ॥
जिते हि धर्मस्य सुते सभार्ये; सभ्रातृके सानुचरे निरस्ते ॥
दुर्योधने चापि विवर्धमाने; कथं न सीदत्य् अवनिः सशैला ॥

转写 (IAST)

yo 'yaṃ pareṣāṃ pṛtanāṃ samṛddhāṃ; nirāyudho dīrghabhujo nihanyāt ||
śrutvaiva śabdaṃ hi vṛkodarasya; muñcanti sainyāni śakṛt samūtram ||
sa kṣutpipāsādhvakṛśas tarasvī; sametya nānāyudhabāṇapāṇiḥ ||
vane smaran vāsam imaṃ sughoraṃ; śeṣaṃ na kuryād iti niścitaṃ me ||
na hy asya vīryeṇa balena kaś cit; samaḥ pṛthivyāṃ bhavitā nareṣu ||
śītoṣṇavātātapakarśitāṅgo; na śeṣam ājāv asuhṛtsu kuryāt ||
prācyāṃ nṛpān ekarathena jitvā; vṛkodaraḥ sānucarān raṇeṣu ||
svastyāgamad yo 'tirathas tarasvī; so 'yaṃ vane kliśyati cīravāsāḥ ||
yo dantakūre vyajayan nṛdevān; samāgatān dākṣiṇātyān mahīpān ||
taṃ paśyatemaṃ sahadevam adya; tapasvinaṃ tāpasaveṣarūpam ||
yaḥ pārthivān ekarathena vīro; diśaṃ pratīcīṃ prati yuddhaśauṇḍaḥ ||
so 'yaṃ vane mūlaphalena jīvañ; jaṭī caraty adya malācitāṅgaḥ ||
satre samṛddhe 'ti rathasya rājño; vedītalād utpatitā sutā yā ||
seyaṃ vane vāsam imaṃ suduḥkhaṃ; kathaṃ sahaty adya satī sukhārhā ||
trivargamukhyasya samīraṇasya; deveśvarasyāpy atha vāśvinoś ca ||
eṣāṃ surāṇāṃ tanayāḥ kathaṃ nu; vane caranty alpasukhāḥ sukhārhāḥ ||
jite hi dharmasya sute sabhārye; sabhrātṛke sānucare niraste ||
duryodhane cāpi vivardhamāne; kathaṃ na sīdaty avaniḥ saśailā ||

逐字释义
梵语IAST释义
यो ऽयं परेषां पृतनां समृद्धां; निरायुधो दीर्घभुजो निहन्यात् ॥ श्रुत्वैव शब्दं हि वृकोदरस्य; मुञ्चन्ति सैन्यानि शकृत् समूत्रम् ॥ स क्षुत्पिपासाध्वकृशस् तरस्वी; समेत्य नानायुधबाणपाणिः ॥ वने स्मरन् वासम् इमं सुघोरं; शेषं न कुर्याद् इति निश्चितं मे ॥ न ह्य् अस्य वीर्येण बलेन कश् चित्; समः पृथिव्यां भविता नरेषु ॥ शीतोष्णवातातपकर्शिताङ्गो; न शेषम् आजाव् असुहृत्सु कुर्यात् ॥ प्राच्यां नृपान् एकरथेन जित्वा; वृकोदरः सानुचरान् रणेषु ॥ स्वस्त्यागमद् यो ऽतिरथस् तरस्वी; सो ऽयं वने क्लिश्यति चीरवासाः ॥ यो दन्तकूरे व्यजयन् नृदेवान्; समागतान् दाक्षिणात्यान् महीपान् ॥ तं पश्यतेमं सहदेवम् अद्य; तपस्विनं तापसवेषरूपम् ॥ यः पार्थिवान् एकरथेन वीरो; दिशं प्रतीचीं प्रति युद्धशौण्डः ॥ सो ऽयं वने मूलफलेन जीवञ्; जटी चरत्य् अद्य मलाचिताङ्गः ॥ सत्रे समृद्धे ऽति रथस्य राज्ञो; वेदीतलाद् उत्पतिता सुता या ॥ सेयं वने वासम् इमं सुदुःखं; कथं सहत्य् अद्य सती सुखार्हा ॥ त्रिवर्गमुख्यस्य समीरणस्य; देवेश्वरस्याप्य् अथ वाश्विनोश् च ॥ एषां सुराणां तनयाः कथं नु; वने चरन्त्य् अल्पसुखाः सुखार्हाः ॥ जिते हि धर्मस्य सुते सभार्ये; सभ्रातृके सानुचरे निरस्ते ॥ दुर्योधने चापि विवर्धमाने; कथं न सीदत्य् अवनिः सशैला ॥yo 'yaṃ pareṣāṃ pṛtanāṃ samṛddhāṃ; nirāyudho dīrghabhujo nihanyāt || śrutvaiva śabdaṃ hi vṛkodarasya; muñcanti sainyāni śakṛt samūtram || sa kṣutpipāsādhvakṛśas tarasvī; sametya nānāyudhabāṇapāṇiḥ || vane smaran vāsam imaṃ sughoraṃ; śeṣaṃ na kuryād iti niścitaṃ me || na hy asya vīryeṇa balena kaś cit; samaḥ pṛthivyāṃ bhavitā nareṣu || śītoṣṇavātātapakarśitāṅgo; na śeṣam ājāv asuhṛtsu kuryāt || prācyāṃ nṛpān ekarathena jitvā; vṛkodaraḥ sānucarān raṇeṣu || svastyāgamad yo 'tirathas tarasvī; so 'yaṃ vane kliśyati cīravāsāḥ || yo dantakūre vyajayan nṛdevān; samāgatān dākṣiṇātyān mahīpān || taṃ paśyatemaṃ sahadevam adya; tapasvinaṃ tāpasaveṣarūpam || yaḥ pārthivān ekarathena vīro; diśaṃ pratīcīṃ prati yuddhaśauṇḍaḥ || so 'yaṃ vane mūlaphalena jīvañ; jaṭī caraty adya malācitāṅgaḥ || satre samṛddhe 'ti rathasya rājño; vedītalād utpatitā sutā yā || seyaṃ vane vāsam imaṃ suduḥkhaṃ; kathaṃ sahaty adya satī sukhārhā || trivargamukhyasya samīraṇasya; deveśvarasyāpy atha vāśvinoś ca || eṣāṃ surāṇāṃ tanayāḥ kathaṃ nu; vane caranty alpasukhāḥ sukhārhāḥ || jite hi dharmasya sute sabhārye; sabhrātṛke sānucare niraste || duryodhane cāpi vivardhamāne; kathaṃ na sīdaty avaniḥ saśailā ||Balarama speaks of the might of the Pandavas: at the mere sound of Vrikodara's voice, armies release excrement and urine from fear; wasted by hunger, thirst, travel, cold, and heat, he, remembering this forest suffering, will leave no enemy alive; there is no one on earth equal to him in strength; the one who on the east, alone on a single chariot, defeated kings, now suffers in the forest clad in bark; Sahadeva, who conquered the southern kings at Dantakura, is now an ascetic; Nakula, who conquered the west, lives on roots and fruits, with matted locks and a body caked in dirt; Draupadi, born at the altar of a great sacrificial rite, deserving of happiness and ever faithful, endures the dreadful forest; the sons of the gods — Vayu, Indra, and the Ashvins — live in the forest with little happiness; when the son of Dharma, together with his wife, brothers, and followers, is defeated and banished, and Duryodhana grows, why does the earth with its mountains not sink down.
译文

"That long-armed Vrikodara, who could destroy a rich enemy army even without weapons — at the mere sound of his voice, armies release excrement and urine. Wasted by hunger, thirst, travel, cold, wind, and heat, taking up various weapons and arrows in his hands, he, remembering this dreadful forest sojourn, will leave no remnant — of this I am certain. There is no one on earth among men equal to him in prowess and strength; parched by cold, heat, wind, and sun, in battle he will leave none of his foes alive. That mighty Vrikodara, who in the east conquered kings together with their followers on a single chariot, now suffers in the forest, clothed in bark. Behold this Sahadeva, who conquered the assembled southern lords at Dantakura: today he is an ascetic, wearing the guise of an ascetic. That hero Nakula, master of battle, who on a single chariot conquered the western quarter, today lives in the forest on roots and fruits, with matted locks and a body caked in filth. This faithful woman, the daughter who rose from the sacrificial altar at the great king's rich rite, deserving of happiness — how does she now endure this grievous forest dwelling? How do the sons of these gods — the foremost of the triad, Vayu, the lord of the gods, and the Ashvins — live in the forest with so little happiness, though they deserve happiness? If the son of Dharma is defeated, banished together with his wife, brothers, and followers, and Duryodhana grows ever greater, how does the earth with its mountains not sink down?"

版本

e60441b81bdc · 发布于 2026年7月16日 17:02:55 UTC

可用语言RUEN

用方向键翻颂