ततस् तेषु प्रमूढेषु पर्वताम्बुदसंनिभम् ॥
नानाप्रहरणं घोरम् अदृश्यत महद् बलम् ॥
तद् धि घोरम् असंख्येयं गर्जच् च विविधा गिरः ॥
अभ्यद्रवद् रणे देवान् भगवन्तं च शंकरम् ॥
तैर् विसृष्टान्य् अनीकेषु बाणजालान्य् अनेकशः ॥
पर्वताश् च शतघ्न्यश् च प्रासाश् च परिघा गदाः ॥
निपतद्भिश् च तैर् घोरैर् देवानीकं महायुधैः ॥
क्षणेन व्यद्रवत् सर्वं विमुखं चाप्य् अदृश्यत ॥
निकृत्तयोधनागाश्वं कृत्तायुधमहारथम् ॥
दानवैर् अर्दितं सैन्यं देवानां विमुखं बभौ ॥
असुरैर् वध्यमानं तत् पावकैर् इव काननम् ॥
अपतद् दग्धभूयिष्ठं महाद्रुमवनं यथा ॥
ते विभिन्नशिरोदेहाः प्रच्यवन्ते दिवौकसः ॥
न नाथम् अध्यगच्छन्त वध्यमाना महारणे ॥
अथ तद् विद्रुतं सैन्यं दृष्ट्वा देवः पुरंदरः ॥
आश्वासयन्न् उवाचेदं बलवद् दानवार्दितम् ॥
भयं त्यजत भद्रं वः शूराः शस्त्राणि गृह्णत ॥
कुरुध्वं विक्रमे बुद्धिं मा वः का चिद् व्यथा भवेत् ॥
जयतैनान् सुदुर्वृत्तान् दानवान् घोरदर्शनान् ॥
अभिद्रवत भद्रं वो मया सह महासुरान् ॥
शक्रस्य वचनं श्रुत्वा समाश्वस्ता दिवौकसः ॥
दानवान् प्रत्ययुध्यन्त शक्रं कृत्वा व्यपाश्रयम् ॥
ततस् ते त्रिदशाः सर्वे मरुतश् च महाबलाः ॥
प्रत्युद्ययुर् महावेगाः साध्याश् च वसुभिः सह ॥
तैर् विसृष्टान्य् अनीकेषु क्रुद्धैः शस्त्राणि संयुगे ॥
शराश् च दैत्यकायेषु पिबन्ति स्मासृगुल्बणम् ॥
तेषां देहान् विनिर्भिद्य शरास् ते निशितास् तदा ॥
निष्पतन्तो अदृश्यन्त नगेभ्य इव पन्नगाः ॥
तानि दैत्यशरीराणि निर्भिन्नानि स्म सायकैः ॥
अपतन् भूतले राजंश् छिन्नाभ्राणीव सर्वशः ॥
ततस् तद् दानवं सैन्यं सर्वैर् देवगणैर् युधि ॥
त्रासितं विविधैर् बाणैः कृतं चैव पराङ्मुखम् ॥
अथोत्क्रुष्टं तदा हृष्टैः सर्वैर् देवैर् उदायुधैः ॥
संहतानि च तूर्याणि तदा सर्वाण्य् अनेकशः ॥
एवम् अन्योन्यसंयुक्तं युद्धम् आसीत् सुदारुणम् ॥
देवानां दानवानां च मांसशोणितकर्दमम् ॥
अनयो देवलोकस्य सहसैव व्यदृश्यत ॥
तथा हि दानवा घोरा विनिघ्नन्ति दिवौकसः ॥
ततस् तूर्यप्रणादाश् च भेरीणां च महास्वनाः ॥
बभूवुर् दानवेन्द्राणां सिंहनादाश् च दारुणाः ॥
tatas teṣu pramūḍheṣu parvatāmbudasaṃnibham ||
nānāpraharaṇaṃ ghoram adṛśyata mahad balam ||
tad dhi ghoram asaṃkhyeyaṃ garjac ca vividhā giraḥ ||
abhyadravad raṇe devān bhagavantaṃ ca śaṃkaram ||
tair visṛṣṭāny anīkeṣu bāṇajālāny anekaśaḥ ||
parvatāś ca śataghnyaś ca prāsāś ca parighā gadāḥ ||
nipatadbhiś ca tair ghorair devānīkaṃ mahāyudhaiḥ ||
kṣaṇena vyadravat sarvaṃ vimukhaṃ cāpy adṛśyata ||
nikṛttayodhanāgāśvaṃ kṛttāyudhamahāratham ||
dānavair arditaṃ sainyaṃ devānāṃ vimukhaṃ babhau ||
asurair vadhyamānaṃ tat pāvakair iva kānanam ||
apatad dagdhabhūyiṣṭhaṃ mahādrumavanaṃ yathā ||
te vibhinnaśirodehāḥ pracyavante divaukasaḥ ||
na nātham adhyagacchanta vadhyamānā mahāraṇe ||
atha tad vidrutaṃ sainyaṃ dṛṣṭvā devaḥ puraṃdaraḥ ||
āśvāsayann uvācedaṃ balavad dānavārditam ||
bhayaṃ tyajata bhadraṃ vaḥ śūrāḥ śastrāṇi gṛhṇata ||
kurudhvaṃ vikrame buddhiṃ mā vaḥ kā cid vyathā bhavet ||
jayatainān sudurvṛttān dānavān ghoradarśanān ||
abhidravata bhadraṃ vo mayā saha mahāsurān ||
śakrasya vacanaṃ śrutvā samāśvastā divaukasaḥ ||
dānavān pratyayudhyanta śakraṃ kṛtvā vyapāśrayam ||
tatas te tridaśāḥ sarve marutaś ca mahābalāḥ ||
pratyudyayur mahāvegāḥ sādhyāś ca vasubhiḥ saha ||
tair visṛṣṭāny anīkeṣu kruddhaiḥ śastrāṇi saṃyuge ||
śarāś ca daityakāyeṣu pibanti smāsṛgulbaṇam ||
teṣāṃ dehān vinirbhidya śarās te niśitās tadā ||
niṣpatanto adṛśyanta nagebhya iva pannagāḥ ||
tāni daityaśarīrāṇi nirbhinnāni sma sāyakaiḥ ||
apatan bhūtale rājaṃś chinnābhrāṇīva sarvaśaḥ ||
tatas tad dānavaṃ sainyaṃ sarvair devagaṇair yudhi ||
trāsitaṃ vividhair bāṇaiḥ kṛtaṃ caiva parāṅmukham ||
athotkruṣṭaṃ tadā hṛṣṭaiḥ sarvair devair udāyudhaiḥ ||
saṃhatāni ca tūryāṇi tadā sarvāṇy anekaśaḥ ||
evam anyonyasaṃyuktaṃ yuddham āsīt sudāruṇam ||
devānāṃ dānavānāṃ ca māṃsaśoṇitakardamam ||
anayo devalokasya sahasaiva vyadṛśyata ||
tathā hi dānavā ghorā vinighnanti divaukasaḥ ||
tatas tūryapraṇādāś ca bherīṇāṃ ca mahāsvanāḥ ||
babhūvur dānavendrāṇāṃ siṃhanādāś ca dāruṇāḥ ||
While all were still confounded, an immense and terrible army appeared, resembling a mountain or a rain-cloud, armed with weapons of every kind. It roared with many voices and hurled itself into battle against the gods and against the blessed Shankara. From its ranks flew nets of arrows, boulders, shataghnis, spears, parighas, and maces; under the fall of these dreadful weapons the army of the gods wavered in an instant and turned back. Warriors, elephants, horses, chariots, and weapons were cut to pieces; the army of the gods, struck down by the danavas, collapsed like a forest devoured by fire. The dwellers of heaven, their heads and bodies torn apart, fell and found no protector. Then Purandara, seeing his army routed, encouraged them: 'Cast off fear, may you be blessed! Take up your weapons, set your minds upon valor. Conquer these wicked danavas, terrible to behold; charge together with me against the great asuras.' Hearing Shakra, the gods recovered themselves and, relying on him, fought the danavas. All the thirty gods, the Maruts, the Sadhyas, and the Vasus, moved forward with tremendous force; their arrows pierced the bodies of the daityas and, passing through, seemed like serpents crawling out from mountains. The bodies of the daityas, riddled with arrows, fell to the ground like shredded clouds. The army of the danavas was terrified and driven back, yet the battle of the gods and danavas remained terrible, fouled with flesh and blood.
3f3f0da2eeec · published Jul 16, 2026, 5:23:49 PM UTC
Available inRUENPage between verses with
Right after the cosmic procession comes the trial. Taking one's place in the retinue is not enough: in the face of adharma, resolve to act is needed.