उवाच रामो वैदेहीं परामर्शविशङ्कितः ॥
गच्छ वैदेहि मुक्ता त्वं यत् कार्यं तन् मया कृतम् ॥
माम् आसाद्य पतिं भद्रे न त्वं राक्षसवेश्मनि ॥
जरां व्रजेथा इति मे निहतो ऽसौ निशाचरः ॥
कथं ह्य् अस्मद्विधो जातु जानन् धर्मविनिश्चयम् ॥
परहस्तगतां नारीं मुहूर्तम् अपि धारयेत् ॥
सुवृत्ताम् असुवृत्तां वाप्य् अहं त्वाम् अद्य मैथिलि ॥
नोत्सहे परिभोगाय श्वावलीढं हविर् यथा ॥
ततः सा सहसा बाला तच् छ्रुत्वा दारुणं वचः ॥
पपात देवी व्यथिता निकृत्ता कदली यथा ॥
यो ह्य् अस्या हर्षसंभूतो मुखरागस् तदाभवत् ॥
क्षणेन स पुनर् भ्रष्टो निःश्वासाद् इव दर्पणे ॥
ततस् ते हरयः सर्वे तच् छ्रुत्वा रामभाषितम् ॥
गतासुकल्पा निश्चेष्टा बभूवुः सहलक्ष्मणाः ॥
ततो देवो विशुद्धात्मा विमानेन चतुर्मुखः ॥
पितामहो जगत्स्रष्टा दर्शयाम् आस राघवम् ॥
शक्रश् चाग्निश् च वायुश् च यमो वरुण एव च ॥
यक्षाधिपश् च भगवांस् तथा सप्तर्षयो ऽमलाः ॥
राजा दशरथश् चैव दिव्यभास्वरमूर्तिमान् ॥
विमानेन महार्हेण हंसयुक्तेन भास्वता ॥
ततो ऽन्तरिक्षं तत् सर्वं देवगन्धर्वसंकुलम् ॥
शुशुभे तारकाचित्रं शरदीव नभस्तलम् ॥
तत उत्थाय वैदेहि तेषां मध्ये यशस्विनी ॥
उवाच वाक्यं कल्याणी रामं पृथुलवक्षसम् ॥
राजपुत्र न ते कोपं करोमि विदिता हि मे ॥
गतिः स्त्रीणां नराणां च शृणु चेदं वचो मम ॥
अन्तश् चरति भूतानां मातरिश्वा सदागतिः ॥
स मे विमुञ्चतु प्राणान् यदि पापं चराम्य् अहम् ॥
अग्निर् आपस् तथाकाशं पृथिवी वायुर् एव च ॥
विमुञ्चन्तु मम प्राणान् यदि पापं चराम्य् अहम् ॥
ततो ऽन्तरिक्षे वाग् आसीत् सर्वा विश्रावयन् दिशः ॥
पुण्या संहर्षणी तेषां वानराणां महात्मनाम् ॥
uvāca rāmo vaidehīṃ parāmarśaviśaṅkitaḥ ||
gaccha vaidehi muktā tvaṃ yat kāryaṃ tan mayā kṛtam ||
mām āsādya patiṃ bhadre na tvaṃ rākṣasaveśmani ||
jarāṃ vrajethā iti me nihato 'sau niśācaraḥ ||
kathaṃ hy asmadvidho jātu jānan dharmaviniścayam ||
parahastagatāṃ nārīṃ muhūrtam api dhārayet ||
suvṛttām asuvṛttāṃ vāpy ahaṃ tvām adya maithili ||
notsahe paribhogāya śvāvalīḍhaṃ havir yathā ||
tataḥ sā sahasā bālā tac chrutvā dāruṇaṃ vacaḥ ||
papāta devī vyathitā nikṛttā kadalī yathā ||
yo hy asyā harṣasaṃbhūto mukharāgas tadābhavat ||
kṣaṇena sa punar bhraṣṭo niḥśvāsād iva darpaṇe ||
tatas te harayaḥ sarve tac chrutvā rāmabhāṣitam ||
gatāsukalpā niśceṣṭā babhūvuḥ sahalakṣmaṇāḥ ||
tato devo viśuddhātmā vimānena caturmukhaḥ ||
pitāmaho jagatsraṣṭā darśayām āsa rāghavam ||
śakraś cāgniś ca vāyuś ca yamo varuṇa eva ca ||
yakṣādhipaś ca bhagavāṃs tathā saptarṣayo 'malāḥ ||
rājā daśarathaś caiva divyabhāsvaramūrtimān ||
vimānena mahārheṇa haṃsayuktena bhāsvatā ||
tato 'ntarikṣaṃ tat sarvaṃ devagandharvasaṃkulam ||
śuśubhe tārakācitraṃ śaradīva nabhastalam ||
tata utthāya vaidehi teṣāṃ madhye yaśasvinī ||
uvāca vākyaṃ kalyāṇī rāmaṃ pṛthulavakṣasam ||
rājaputra na te kopaṃ karomi viditā hi me ||
gatiḥ strīṇāṃ narāṇāṃ ca śṛṇu cedaṃ vaco mama ||
antaś carati bhūtānāṃ mātariśvā sadāgatiḥ ||
sa me vimuñcatu prāṇān yadi pāpaṃ carāmy aham ||
agnir āpas tathākāśaṃ pṛthivī vāyur eva ca ||
vimuñcantu mama prāṇān yadi pāpaṃ carāmy aham ||
tato 'ntarikṣe vāg āsīt sarvā viśrāvayan diśaḥ ||
puṇyā saṃharṣaṇī teṣāṃ vānarāṇāṃ mahātmanām ||
Rama, fearing another's touch, said to Vaidehi: "You are free. The deed that had to be done, I have done. I slew the night-wanderer so that you, having reached me as your husband, would not grow old in a rakshasa's house. How could a man who knows the determination of dharma keep, even for a moment, a woman who has been in another's hands? Virtuous or not, Maithili, I cannot accept you today for my enjoyment, like sacrificial butter licked by a dog." Hearing these harsh words, Sita fell like a felled plantain tree. The flush of joy vanished at once from her face, and all the vanaras together with Lakshmana became motionless, as if bereft of life. Then Brahma, Indra, Agni, Vayu, Yama, Varuna, Kubera, the seven pure sages, and radiant Dasharatha appeared in the sky. Sita rose among them and said to Rama: "Prince, I am not angry with you; I know the way of women and of men. Hear my word. May the all-pervading Wind take my life, if I have committed any sin. May Agni, the waters, space, earth, and air take my life, if I have committed any sin." Then a holy, joy-giving voice sounded in the sky.
a7118074fefe · published Jul 16, 2026, 5:32:14 PM UTC
Available inRUENPage between verses with
This painful episode reveals not doubt about Sita as an inward truth, but the public manifestation of her blamelessness before all the worlds. Her own speech remains calm and regal.