रुक्मिणी त्व् अथ गान्धारी शैब्या हैमवतीत्य् अपि ॥
देवी जाम्बवती चैव विविशुर् जातवेदसम् ॥
सत्यभामा तथैवान्या देव्यः कृष्णस्य संमताः ॥
वनं प्रविविशू राजंस् तापस्ये कृतनिश्चयाः ॥
द्वारकावासिनो ये तु पुरुषाः पार्थम् अन्वयुः ॥
यथार्हं संविभज्यैनान् वज्रे पर्यददज् जयः ॥
स तत् कृत्वा प्राप्तकालं बाष्पेणापिहितो ऽर्जुनः ॥
कृष्णद्वैपायनं राजन् ददर्शासीनम् आश्रमे ॥
rukmiṇī tv atha gāndhārī śaibyā haimavatīty api ||
devī jāmbavatī caiva viviśur jātavedasam ||
satyabhāmā tathaivānyā devyaḥ kṛṣṇasya saṃmatāḥ ||
vanaṃ praviviśū rājaṃs tāpasye kṛtaniścayāḥ ||
dvārakāvāsino ye tu puruṣāḥ pārtham anvayuḥ ||
yathārhaṃ saṃvibhajyainān vajre paryadadaj jayaḥ ||
sa tat kṛtvā prāptakālaṃ bāṣpeṇāpihito 'rjunaḥ ||
kṛṣṇadvaipāyanaṃ rājan dadarśāsīnam āśrame ||
Rukmini, Gandhari, Shaibya, Haimavati, and the queen Jambavati entered the fire. Satyabhama went into the forest.
808d776fc894 · published Jun 21, 2026, 1:35:00 AM UTC
Available inRUENPage between verses with
Krishna's queens choose different sacred paths of departure: some enter the fire — following their husband in the most dedicated act of devotion — while Satyabhama goes into the forest, choosing the path of renunciation and tapas. Both roads are signs of greatness, not of despair: each follows her Lord in her own way.